B-complex: Keď nás zabíjajú, nikto nič nerobí. Po Zámockej sa neudial ani zlomok z toho, čo po atentáte na Fica (rozhovor)

B-complex je slovenská hudobníčka, jedno z našich najznámejších mien v žánri drum and bass. Hrala po celom svete, nedávno sa vrátila z USA. To, že je B-complex transrodová žena, je známe, ale ako sama hovorí, je to len zlomok toho, kým je. Na Pohode nám krátko pred ničivou búrkou poskytla rozhovor, vystúpiť na festivale už nestihla.

B-complex
Foto: ta3/Kristína Górová

V rozhovore si môžete prečítať:

  • čo pre ňu znamená žáner drum and bass,
  • čo si myslí o aktuálnej politickej situácii,
  • čo hovorí na práva LGBTI+ ľudí na Slovensku,
  • jej názor na útok na Zámockej a atentát na premiéra.

Čo ťa priviedlo k žánru drum and bass? Nie je to predsa len typický žáner, aj keď momentálne patrí medzi najpopulárnejšie.

Myslím si, že je to typický žáner už dávno. Mám pocit, že možno sme trochu zaspatá krajina v šoubiznisovom priemysle. Drum and bass (DnB) má dnes 30 rokov, takže je to dávno etablovaný žáner, len my možno žijeme ešte v tom, že keď niekto nehrá na gitare, tak ako keby to nebolo mainstreamové.

Ja som začínala okolo rokov 2004 až 2005 a už vtedy mal DnB celkom slušné zastúpenie. Zároveň som zachytila celú tú vlnu, keď sa z nejakého subkultúrneho žánru stal naozaj populárny žáner.

Tým, že sme malá krajina, tak možno máme ten stredný prúd a rôzne rádiovky, ale čo sa týkalo spodných vôd a subkultúry ako techno a hip-hop, DnB prakticky žil na akciách a v kluboch pocelom Slovensku - od Stropkova po Nové Zámky, od Žiliny po Komárno.

Odkedy sa venuješ tomuto štýlu?

Už od puberty som sa venovala produkcii, v jednom bode som sa začala venovať tvorbe DnB. Čisto z hudobného hľadiska mám na tom štýle rada, že ho definuje len nejaké rýchlejšie tempo a dôraz na basu. Do DnB hudby sa ale zmestia vplyvy od jazzu po funk, po techno či hardcore hudbu.

V rámci DnB viete objaviť všetky možné farby hudby. To mám rada aj ako producentka. Viem spraviť skladbu, ktorá je čisto jazzová a ďalšia bude vyslovene hardcore, happy alebo metalová.

Ako bežný poslucháč zistí, že skladba je práve od teba? Máš nejaký znak alebo existujú témy, ktoré jasne identifikujú, že toto si ty?

Volá sa to Trademark Sound. Vždy som chcela, aby mojím trademarkom bolo, že robím pestrú a komplexnú hudbu, aby to bolo niečo sofistikovanejšie, zároveň drum and bassové. Myslím si, že sa mi to aj podarilo. Viete si vypočuť tri-štyri rôzne skladby, ale keď ich už máte viac napočúvané, tak v tom viete rozoznať, že sú odo mňa.

Je to hudba, ktorá má v sebe energiu aj pocity. Snažím sa to vždy namiešať v duchu s tým, čo mám rada. Inšpirujú ma napríklad The Beatles, Queen, Prodigy, ale aj tvrdé a metalové veci alebo punkové skladby. Moji poslucháči vedia rozoznať, kedy to je moja hudba.

V súčasnosti sa k aktuálnej situácii v spoločnosti vyjadruje aj veľa umelcov. Myslíš si, že je to potrebné?

Podľa mňa sa ich vôbec nevyjadruje veľa. Bohužiaľ, väčšina umelcov ešte pred tým, ako sa to s prepáčením celé po*ebalo, bola ticho, keď ticho byť nemala.

Neviem, kto sa vo veľkom vyjadruje. Na Pohode sú určite ľudia a umelci, ktorí to robia, ako je Para alebo Korben Dallas, alebo sú tu aj umelci napríklad z hip-hopovej scény.

Niektorí ale namiesto toho, aby tvrdo kritizovali vládu alebo systém, tak si rapujú o svojich nových autách a domčekoch, česť výnimkám.

Podľa mňa sa ľudia príliš málo vyjadrujú a príliš sa boja toho, čo z toho bude. Hlavne v tejto atmosfére, ktorá je stále horšia. Sú tu aj ľudia, ktorí chcú byť aktívni, ale spoločnosť je tak nastavená, že a prečo to vôbec robíš, prečo sa nevenuješ hudbe, ale čo je hudba bez názoru a duše?

Umelec, ktorý sa dokáže tváriť, že politika alebo spoločenský život sa ho netýka, nerobí hudbu úprimne, alebo naschvál nevidí veci, ktoré by vidieť mal.

Aj ľudia, ktorí sú vo svete rešpektovaní a uznávaní, sa vždy vyjadrovali o svojich životoch a patrilo to k ich hudbe. Tak by to malo byť. 

Ako vnímaš postavenie LGBTI+ komunity na Slovensku? Čo by sa malo stať, aby nebola terčom predsudkov?

Vidíme tu obrovské pokrytectvo, lebo na jednej strane zavraždia dvoch členov z LGBTI+ komunity kvôli vyšinutému vrahovi, ktorý nevedel zvládnuť svoje vlastné pocity a vláda, ktorá v tom čase bola pseudoproeurópska, nebola schopná urobiť nič.

Teraz máme proruskú vládu, ktorá neurobí nič. Máme pseudosociálnych demokratov, ktorí boli vyhodení zo sociálnej demokracie v Európe.

Odmalička som si bola vedomá spoločenských zmien a o čo sa vlastne snažíme. Bola som na námestiach a na pódiu, keď sa riešila vražda Kuciaka. Je však vidieť, ako sa nechala celá spoločnosť, resp. veľká časť spoločnosti zmanipulovať do pozície, keď dvaja zavraždení ľudia z našej komunity v podstate nikomu nezdvihli mandle dosť na to, aby sa udiala reálna zmena.

Naprieč politickým spektrom boli ľudia, ktorí hecovali nenávisť voči LGBTI+ komunite kvôli lacným politickým bodom. Keď si vymeníte slovo trans alebo gej za slovo žid a počúvate tie isté vety a názory, tak je to nezlučiteľné s modernou spoločnosťou.

Práve z trans ľudí sa urobil ten najväčší nepriateľ, pretože pre bežných ľudí je to možno najťažšie pochopiteľné a sú s nimi najmenej v kontakte. Nepoznajú ich, nevedia sa stotožniť s ich životmi, tak len preberajú názory ľudí ako Fico, Matovič alebo Záborská, ktorí na generovaní strachu a nenávisti voči nevinným ľuďom získavali podporu a politickú moc.

Napriek tomu, že sa tu stala vražda, tak sa neudial ani zlomok z toho, čo sa udialo po nevydarenom atentáte na Fica, ktorý je teraz za nami. Zrazu má doživotnú rentu, má celý súbor zákonov, ktoré reálne nič nemenia, akurát sa zakáže zhromažďovanie, čo takisto nerieši jednotlivé situácie. Absolútne odsudzujem ten čin, ktorý sa udial, to sa nemá stávať.

Sme však absolútne pozadu za celou Európskou úniou a stačí nám držať sa Českej republiky, ktorá je úplne niekde inde ako sme my, už dekádu. My nemáme ani základné veci ako je aspoň civilné partnerstvo.

Ani jedna strana nie je ochotná pomôcť ľuďom, ktorí majú zníženú kvalitu života a sú diskriminovaní. Sme vlastne posledná spoločenská skupina po roku 1989, ktorá nedosiahla plné slobody tak, ako ostatné skupiny obyvateľstva.

Ľudia napríklad odsudzujú Pride, lebo im nerozumejú a to viem pochopiť, ale nevedia, že prvý slovenský Pride začal ako protest po vyhláseniach KDH, že tu nikdy nedovolia registrované partnerstva, a že odmietajú byť v Európe a v Európskej únii tak, ako tam patríme.

Buď sme v Európe, alebo nie sme, buď sme v Rusku, alebo nie sme, a, bohužiaľ, sme jednou nohou na obidvoch stranách. Kým si nevyberieme, kde chceme byť, tak budeme mať tento problém. LGBTI+ komunita bude nakoniec lakmusovým papierikom. Na Ukrajine už LGBTI+ komunity začínajú mať oveľa viac slobôd a možností ako majú na Slovensku. Môžeme sa len hanbiť za seba a za to, aká krajina sme. 

Článok pokračuje na ďalšej strane
Strana 1 / 2 Ďalšia strana
zdielať
zdielať
sledovať
mReportér edit
Komentáre k článku
Zdielajte článok