Sirény ignorujú, deti sa hrajú za zvuku dopadajúcich rakiet. Český reportér opisuje tvrdú realitu na Ukrajine
Sirény už ignorujú, na bomby si zvykli. Český reportér priniesol svedectvo zo vojnou zmietanej Ukrajiny, kde matky počúvajú pri hre s deťmi zvuky dopadajúcich rakiet.
Český spravodajský portál novinky.cz priniesol mrazivú, no zároveň fascinujúcu reportáž z Ukrajiny. Spravodajca českého webu sa s českými dobrovoľníkmi vybral do mesta Kramatorsk, ktoré leží len približne 10 km od frontovej línie.
Mesto, ktoré kedysi malo 70 000 obyvateľov, dnes čelí drsnej realite konfliktu. Zostávajú v ňom najmä starší obyvatelia a tí, ktorí nemajú kam ísť. „Žiť v strachu je najhoršie, čakáte, či si pre vás príde smrť,“ povedal spravodajcovi Roman, mladý muž z Kramatorska, ktorého do armády nezobrali kvôli jeho zdravotnému stavu, a tak sa snaží pomáhať iným.
Ľudia žijúci neďaleko frontu sa so svojou situáciou vyrovnávajú rôzne. Tŕpnuť neustále v strachu nechcú a tak sa snažia žiť normálny život. Podľa slov českého reportéra chodia v rámci možností do práce, stretávajú sa s kamarátmi či nakupujú. Aktivity často sprevádza zvuk sirén.
„Keď na mesto spadnú bomby, skryjeme sa v krytoch? Ani zďaleka nie tak často. Matka malých detí sedí v kuchyni a kliká do mobilu, jej deti sa hrajú na zemi vedľa nej. Po chvíli sa ozve ďalší výbuch, stôl sa zatrasie ešte silnejšie, deti sa opäť pozrú na matku a ona povie: 'Hrajte sa ďalej.' A tak sa deti hrajú ďalej. A tak to ide ďalej a ďalej. Ľudia sú otupení, ale nie rezignovaní,“ opísal spravodajcovi ďalší Ukrajinec ešte kedysi v Charkove.
Žije sa rýchlo
Vo vojnových zónach plynie život omnoho rýchlejšie. Obyvatelia totiž často, takpovediac, žijú na adrenalíne. Autá v obciach bežne jazdia rýchlosťami aj 70-80 km/h, na červenej nezastavujú. Rolu hrá aj strach zo všadeprítomných dronov.
„V minulosti sa vojaci striedali v línii raz za tri dni, ale dnes, keď nie sú ľudia, zostávajú na pozíciách aj viac ako desať dní. To znamená, že sú potom vyčerpaní, a keď idú napríklad na niekoľko dní domov, nahromadený adrenalín im nedovolí jazdiť pomaly,“ opísal reportérovi jeden zo starších vojakov. Muži z armády vraj často prežijú boje na fronte, no zahynú v dopravnej nehode po ceste domov.
Prítomnosť vojakov v Kramatorsku je neustále cítiť. Staršia žena, ktorá sa stretla s českými dobrovoľníkmi, vyjadrila obavy, že svet na nich zabudne: „Niekedy si myslíme, že Európa na nás radšej zabudne. Chýba nám munícia, aby sa naši chlapci mohli lepšie brániť. Ale dochádza nám aj ľudská sila. Ďakujeme vám, že ste s nami.“
Každý sa niekomu už nedovolá
Obyvatelia Ukrajiny na vlastnej koži cítia aj smrť, ktorú priniesla ruská invázia. Nie je možné presne vypočítať, koľko ukrajinských vojakov zahynulo od začiatku vojny, západné štatistiky však v priemere hovoria o zhruba 80-tisícoch mŕtvych mužov.
Bez ohľadu na štatistiky však ukrajinskí civilisti dobre vedia, že ich straty sú obrovské.
Citeľné je to najmä na cintorínoch. „Sami sa môžete presvedčiť, že neexistuje dedina, kde by na cintoríne nebol pochovaný vojak brániaci svoju vlasť,“ povedal českému reportérovi Ukrajinec Roman. Skutočne, takmer každé miesto posledného odpočinku má aspoň jeden hrob obmotaný vlajkou a vyzdobený v ukrajinských farbách.
Podľa Romana takmer každý vraj pozná niekoho, kto o život prišiel vo vojne: „Neexistuje tu človek, ktorý by nemal v mobilnom telefóne uložené číslo, na ktoré sa už nikdy nedovolá.“
Pozrite si reportáž o posielaní slovenských sanitiek na Ukrajinu: