Ukrajinské nebo chránia "Čarodejnice z Buče". V noci bojujú za krajinu, ráno si obujú podpätky a idú do práce

Rozdielne životy

Nočné zmeny umožňujú ženám kombinovať prácu pri obrane krajiny s denným zamestnaním. Sú tu učiteľky, lekárky, dokonca aj manikérka. Mnohé z nich hovoria, že je to spôsob, ako prekonať bezmocnosť, ktorú pociťovali, keď ruské sily na začiatku invázie obsadili Buču, píše BBC.

"Mám 51 rokov, vážim 100 kg, nemôžem behať. Myslela som si, že ma pošlú preč, ale oni ma zobrali," hovorí Valentyna, veterinárka, ktorá sa toto leto prihlásila k "dronbusterom" a teraz vystupuje pod prezývkou Valkyrie.

Hovorí o priateľoch nasadených na fronte a ďalších, ktorí zahynuli v bojoch.

Čítajte viac

Zelenskyj vidí príležitosť ukončiť vojnu na Ukrajine do roku 2025. Chce, aby Putin "geopoliticky prehral"

Čo ich priviedlo k tejto úlohe?

Nasadenie na fronte si vybrali kvôli ľuďom, ktorí zahynuli v boji. "Túto prácu môžem robiť. Výstroj je ťažká, ale my ženy to zvládneme," povedala Valentyna pre BBC.

Večer, keď je v celom regióne vyhlásený letecký poplach, sa jej jednotka presúva zo základne a cez les smeruje v pikape do stredu poľa. Potom štvorčlenný tím vyskočí a začne montovať zbrane. Najstaršie sú z roku 1939, muničné škatule sú ozdobené červenými hviezdami zo sovietskej éry.

Najlepšie vybavenie je na fronte a Ukrajina stále žiada spojencov, aby poslali ďalšie. Staré zbrane sú však bezchybne udržiavané a jednotka tvrdí, že od leta zostrelili tri bezpilotné lietadlá.

Júlia drží tablet a pomocou dronov skúma región. Kontroluje, či Buča nie je v bezprostrednom nebezpečenstve. Nikam neodchádzajú, kým neskončí poplach.

Z obrany rovno na hodinu matematiky

Inna má tiež 50 rokov a je na jednom zo svojich prvých nasadení. "Áno, je to strašidelné. Ale to je aj pôrod, a predsa som rodila trikrát," smeje sa a prezrádza, že jej vlastná prezývka je Cherry. "Kvôli autu, nie kvôli paradajkám," vysvetľuje.

Pracuje ako učiteľka matematiky a niekedy sa musí ponáhľať z lesa, aby stihla prísť na hodinu. "Oblečenie si nechávam v aute. Nasadím si podpätky, dám si rúž a učím. Potom sa vrátim do auta, za rohom sa rýchlo prezlečiem a idem," opisuje Inna.

"Muži sú preč, ale sme tu my. Čo ukrajinské ženy nevedia? Môžeme robiť všetko," hovorí hrdo reportérke BBC.

Čítajte viac

Obyvatelia Pokrovska žijú pri najnebezpečnejšom fronte Ukrajiny. Do ich okien pozerajú drony, všetko je zničené

Vojenský výcvik a nočné mory

Čarodejnice, ako ich volajú, majú počas víkendu vojenský výcvik. "Pamätám si na okupáciu. Pamätám si tú hrôzu. Pamätám si výkriky vlastného dieťaťa," hovorí Valentyna. "Pamätám si mŕtve telá, keď sme utekali," pokračuje.

Jej rodina utekala z Buče okolo vypálených tankov, mŕtvych vojakov a civilistov. Na jednom ruskom kontrolnom stanovišti ich podľa jej slov vojak prinútil stiahnuť okno auta, a potom priložil zbraň k hlave jej syna.

"Život sa zmenil, všetky naše plány sa zrútili. Ale ja som tu, aby som pomohla urýchliť koniec tejto vojny. Ako hovoria dievčatá, bez nás sa neskončí," povedala.

Anya je ďalšou dobrovoľníčkou. Má 52 rokov a vojenský výcvik jej dodáva silu. "Počas okupácie som cítila úplnú zbytočnosť svojej existencie. Nemohla som nikomu pomôcť ani sa brániť. Chcela som sa naučiť používať zbrane, aby som bola užitočná," hovorí.

Keď bola Buča obsadená, ruské jednotky začali chodiť od domu k domu. Znásilňovali a vraždili. Jedného dňa sa povrávalo, že okupanti idú zabíjať deti. "Nikdy neodpustím Rusom rozhodnutie, ktoré som v ten deň urobila," prezradila.

Vojaci nikdy neprišli a ona nikdy nemusela konať. Ale ten moment a pocit viny ju odvtedy prenasledujú. Prvýkrát pocítila úľavu, keď začala brániť svoju krajinu. "Príchod sem mi naozaj pomohol," dodala.

Pozrite si archívnu reportáž z 3. marca 2023 o tom, ako sa ľudia z masakru v Buči a Boroďanke spamätávajú dodnes.