Koučka Katarína Runa: Žijeme vo svete, ktorý je extrémne náročný na zvládnutie. Život si formujeme svojimi rozhodnutiami (rozhovor)

Transformačný lektor nie je spasiteľom ani záchrancom. Sme dlhodobo v strese a neustále ponorení v nešťastiach, katastrofách, vojnách a vraždách, hovorí Katarína Runa.

K. Runa
Foto: Archív K. Runy

Aké techniky a metódy používate na pomoc svojim klientom?

Tých techník je veľa a sú rôzne, mám veľké množstvo rôznych výcvikov a školení. Iné využívam, keď pracujem online a iné naživo, iné v skupine a inak pracujem individuálne.

Techniky vychádzajú z rôznych základov. Samozrejme zo psychológie a rôznych psychologických prístupov, tiež používam meditáciu a mindfullness princípy. Som tiež certifikovaný konštelačný terapeut, vo svojej práci rada používam aj systemické konštelácie. Je to súbor rôznorodých prístupov, ktoré ale dokopy vytvárajú zmysluplný celok.

Aké sú najväčšie výzvy, s ktorými sa vaši klienti stretávajú, a ako im pomáhate tieto výzvy prekonať?

Najčastejšie sú to práve naše vzťahy, veľmi často je to nespokojnosť v partnerstve, pocit, že nezvládam život podľa vonkajších pravidiel a predstáv iných o tom, ako by som mala žiť a fungovať.

Dôležitá je aj oblasť sebauplatnenia, pocitu, že robím vo svojom živote niečo zmysluplné a že iba nevymieňam svoj čas za peniaze.

Nezriedka sú to aj pocity osamelosti, neschopnosti alebo zlyhania práve preto, že máme v spoločnosti veľmi špecifickú šablónu na to, ako by mal vyzerať ten dobrý život, ale málokto sa do nej reálne zmestí.

Mojich klientov a klientky podporujem najmä v tom, aby prevzali zodpovednosť za svoj život naspäť do svojich rúk. Aby pochopili, že to nie sú ľudia alebo situácie vonku, ktoré nemenne definujú ich život, ale naopak - my sme tí, ktorí si život do nejakej podoby formujeme svojimi rozhodnutiami, presvedčeniami, neliečenými zraneniami a dokážeme to zmeniť, ak sa tak rozhodneme a urobíme tú vnútornú prácu, ktorá je s takouto zmenou spojená.

Prečo je téma duševného zdravia stále aktuálnejšia?

Pretože žijeme vo svete, ktorý je extrémne náročný na zvládnutie. Očakávania sú nastavené neprimerane vysoko, ale podpora rozvoja našich vnútorných zdrojov a schopností zvládať náročné situácie je mizerná.

Máme predstavu, že by všetko malo ísť tak nejako samé, hladko, a keď to nejde, prichádzajú pocity zlyhania. Škodia nám aj sociálne siete, kde často nekriticky porovnávame svoje životy s výkladnou skriňou životov iných ľudí. A potom sú tu tlaky vonkajšieho sveta.

Ako nás vonkajší svet ovplyvňuje?

Máme vojny, pandémie, katastrofy, to všetko je v médiách bežné, ale duševnému zdraviu a nástrojom na to, ako to všetko zvládnuť, sa venuje veľmi malá pozornosť.

V škole sa učíme veľa vecí, ktoré však v živote absolútne nevyužijeme. Nepovedia nám nič o tom, ako fungujú vzťahy, ako si vybrať partnera, ako zvládať životný nápor, keď sa nám narodia deti, čo robiť, keď príde kríza, ani ako pracovať so stresom počas bežných dní.

Nevieme, ako spolu komunikovať, ako rozlišovať podstatné od nepodstatného, netušíme, ako správne vyhodnocovať masu informácií, ktorá sa k nám denne dostáva. Na tie naozaj podstatné je tu neskutočne málo priestoru.

K. Runa Foto: Archív K. Runa Katarína Runa

Čo by ste odporučili čitateľom na zvládanie akútneho stresu?

Je dôležité si uvedomiť, že naša nervová sústava absolútne nie je stavaná na také extrémne množstvo zdanlivo ohrozujúcich podnetov, akému je vystavená dnes. Tá zmena v spoločnosti sa stala za veľmi krátku dobu a náš neurosystém sa tomu ani zďaleka nestihol prispôsobiť.

Kedysi žil človek v komunite, informácií zvonku sa k nemu dostávalo minimálne a aj tých potenciálnych ohrození bolo ďaleko menej.

Dnes sme bombardovaní od rána do večera podnetmi, ktoré náš systém vyhodnocuje ako ohrozujúce - a nemá priestor ich adekvátne spracovať. Takže je presýtený, omnoho skôr a jednoduchšie ide do stresovej odpovede - buď režimu útok/útek alebo do vypnutia. Preto je kľúčové uvedomovať si tie podnety a čo najviac redukovať tie, ktoré pre nás v skutočnosti nie sú podstatné a bezprostredne nás neovplyvňujú - aby sme mali kapacitu spracovať tie zásadné.

Nie je v tomto prípade čas aj na oddych?

Druhá vec je čas na regeneráciu. Žijeme v hektickom svete, vyžaduje sa od nás strašne veľa. Nemáme často ani čas si reálne vydýchnuť a dať systému priestor na regeneráciu - a tým nemyslím čas prežitý na mobile, ani pozeranie seriálov či pohár vína. Myslím tým priestor, kedy náš neurosystém dokáže skutočne vypnúť.

Prechádzky v prírode, čítanie knihy, obyčajné rozhovory s blízkymi, ničnerobenie. Koľko toho v živote máme? Veľmi málo. Potom sa nemôžeme diviť, že sme permanentne vystresovaní.

Článok pokračuje na ďalšej strane
Strana 2 / 3
zdielať
zdielať
sledovať
mReportér edit
Komentáre k článku
Zdielajte článok