ROZHOVOR: Byť trans, gej, lesba či bisexuál je len malá časť identity človeka, hovorí LGBTI+ aktivistka

A aké to bolo na strednej škole?

Stredná škola bola úplne o niečom inom, aj keď ani tam som ešte nehovorila o svojej rodovej identite. Cítila som sa však oveľa viac súčasťou kolektívu. Umožnil mi hovoriť o sebe aspoň v tých medziach, v ktorých som sa cítila bezpečne. Nemala som žiadny coming out. Mnoho ľudí si myslí, že LGBTI ľudia chcú zaujať, ale nebolo to vôbec tak, že som prišla do triedy a povedala som nahlas, že sa mi páčia chlapci. Bolo to prirodzené počas rozhovorov, keď moje spolužiačky hovorili o tom, že chalan zo štvrtého ročníka je pekný, tak som povedala - áno, je pekný. Nezažila som na strednej škole nič zlé, boli sme úžasný kolektív. Im aj pedagogickému zboru patrí moja vďaka.

Čomu pripisujete to, že deti na základnej škole boli menej rešpektujúce a viac nenávistnejšie, než 16-roční ľudia na strednej škole? Práve v období puberty sa zvykneme až prehnane porovnávať.

Nie som odborníčka, ale je to dobrá otázka, nad ktorou sa aj sama zamýšľam. Podľa mňa to je súhrn viacerých faktorov. Na strednej škole som možno začala viac spĺňať očakávania spoločnosti. Napríklad, na základnej škole, som prišla na karneval za Červenú čiapočku a ľudia boli zmätení, nevedeli, čo to má znamenať. Robili si zo mňa srandu. Postupne mi spoločnosť ukázala, že nemôžem hovoriť o tom, čo sa mi páči, či robiť veci, ktoré sú pre mňa úplne prirodzené. Môžem robiť iba niektoré veci, a keď ich budem robiť, spoločnosť bude ku mne láskavejšia. Moje správanie sa teda prispôsobilo a začala som aspoň sčasti spĺňať niektoré očakávania. Zároveň, som si po deviatom ročníku povedala, že už nikomu nedovolím, aby mi ubližoval. Začala som si budovať sebavedomie a múry okolo seba, keď mi niekto nadával, nevšímala som si to. Nedotklo sa ma to.

Trans ľudí na ulici nemusíte rozpoznať

Bolo pre vás jednoduché sa po škole zamestnať? Aké boli reakcie vášho šéfa či kolegov?

Chcela som ísť na vysokú školu, ale riešila som otázku internátu, keďže by ma ubytovali v mužskej časti a to by som nezvládla. Tak som sa hneď po škole zamestnala ako čašníčka v pizzerii. Tým, že som stále nekomunikovala svoju rodovú identitu, tak nebolo čo riešiť. Zameriavali sa na moje schopnosti. Práca ma bavila, mala som super šéfku. Po roku som si však predsa podala prihlášku na vysokú školu, takže som aj študovala, aj pracovala. Neskôr som sa zamestnala v korporáte a tam som až po niekoľkých rokoch začala hovoriť o svojej rodovej identite, keď som prechádzala tranzíciou. Musím povedať, že vtedy som dostala podporu aj od šéfky a kolegov, nemala som žiadny problém. Z 87 zamestnancov iba jedna osoba odmietla rešpektovať môj preferovaný rod a meno.

Ako prebiehala tranzícia vo vašom prípade? Išlo všetko ľahko, alebo sa našli aj prekážky? Čo vám počas tohto procesu bolo najmenej príjemné?

Som síce transrodová žena, zároveň však, spĺňam všetky rodové stereotypy, ktoré na Slovensku existujú. Ako sa má správať žena, ako má vyzerať a gestikulovať. Toto malo obrovský vplyv na moju tranzíciu, ktorou som prešla takmer pred 10 rokmi. Pre mňa bolo najťažšie nájsť vôbec informácie o tom, ako to na Slovensku funguje. Dlho som si myslela, že u nás to nie je možné a budem si musieť zobrať úver z banky vo výške jedného milióna eur. To boli moje reálne pocity, že ma to bude stáť extrémne veľa peňazí a budem musieť odcestovať do zahraničia. Vyriešila som to však najjednoduchším možným spôsobom - navštívila som obvodnú lekárku a zdôverila sa jej. Tiež o tom nemala veľa informácií, ale aspoň ma nasmerovala a postupne som si našla lekárku, ktorá v tom období sprevádzala tranzíciou. Pre mňa vtedy neexistovala iná možnosť, ako tým prejsť a daná lekárka mi pomohla. Zároveň, musím povedať, že niektoré postupy boli pre mňa nepríjemné a ponižujúce. Musela som dokázať, že som žena, nevedela som však ako. Moja tranzícia však trvala relatívne "rýchlo", približne 21 mesiacov.

Zmenil sa prístup po desiatich rokoch?

Situácia sa zmenila, ale záleží na poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Ešte aj dnes na Slovensku existujú rovnaké postupy, aké som zažila ja. Ako som už načrtla, máme na Slovensku aj lekárov - psychiatrov, ktorí sprevádzajú transrodových ľudí tranzíciou a používajú omnoho lepšie prístupy. Musím však dodať, že to neodráža najnovšie vedecké poznatky a odporúčania WHO pri novej ICD (pozn. red. Medzinárodná klasifikácia chorôb). Slovensko je stále niekoľko rokov pozadu. Zároveň je veľkým problémom dostupnosť zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou. Každým rokom sa počet poskytovateliek a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti zmenšuje.

V jednom článku ste uviedli, že ste veľmi tradičná a konzervatívna. Čo ste tým mysleli a ako sa to prejavuje vo vašom správaní, konaní?

Na Slovensku to, čo sa vydáva za konzervatívne, v skutočnosti nie je konzervatívne. Treba si zadefinovať, čo myslíme pod tým pojmom - ak to, že nemám rada zbrklé riešenia, náhle zmeny a mám rada konzistentnosť, odbornosť, presnosť a kontextuálne zasadenie, tak som konzervatívna. Pre mňa je dôležité sa na všetko pozrieť s dostatkom času a nerobiť veci bez rozmyslu. Taktiež v tom, že potrebujem mať rodinné zázemie a manželstvo vnímam ako konzervatívnu hodnotu. Nie len zväzok muža a ženy, ale ako symbol a odkaz spoločnosti, že s týmto človekom chcem ostať do konca života.

Nezáleží mi však na tom, ako to maju nastavené iní ľudia, rešpektujem to. Kto som, aby som sa vyjadrovala k životom iným, som odborníčkou iba na ten svoj. Ak prejavenie rešpektu iným ľuďom a formám spolunažívania je považované za niečo liberálne, tak potom som liberálna. Vyrušuje ma, aký naratív na Slovensku aktuálne je. Žiaľ, živia ho aj mnohé médiá, že tu stoja konzervatívci proti liberálom. Podľa mňa to je pokrivenie diskusie a príliš jednoduché vnímanie vecí. Neexistuje biele a čierne, možno v pár prípadoch, napríklad, vojna na Ukrajine - tam je očividné, kto je agresor a kto obeť. Mnohokrát však nie je len jedno riešenie, ale je ich niekoľko.