ROZHOVOR: Byť trans, gej, lesba či bisexuál je len malá časť identity človeka, hovorí LGBTI+ aktivistka

Fotogaléria

Byť trans, gej, lesba či bisexuál je len malá časť identity človeka, hovorí LGBTI+ aktivistka

Zobrazit všetky fotky (4)

V rozhovore sa dočítate:

ako si spomína na základnú a strednú školu,

či bolo pre ňu ťažké nájsť si zamestnanie,

v čom je tradičná a konzervatívna,

ako vníma rodové stereotypy,

prečo téma LGBT tak veľmi polarizuje spoločnosť.

Čo vám aktuálne robí najväčšiu radosť a čo, naopak, starosti?

V súkromí je toho veľmi veľa, čo mi robí radosť. Mám skvelú rodinu, milujúceho partnera, priateľov a priateľky. Taktiež čas, ktorý prichádza. Mám veľmi rada jar, asi najradšej zo všetkých ročných období. Pracovne je už tých radostí menej. Samozrejme, veľkú radosť mi robia angažovaní mladí ľudia. Napríklad, minulý týždeň ma potešil festival študentského spolku Light, ktorý pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Títo mladí ľudia sú pre mňa nádejou v našu krajinu a spoločnosť. 

Starosti mi robí celková situácia na Slovensku. Mám pocit, že sme zmätenou spoločnosťou, ktorá nevie, kam smeruje. Politická reprezentácia v mimoriadne vypätej atmosfére ponúka jednoduché riešenia. Mám pocit, že niekto sa snaží vytvoriť falošného nepriateľa v spoločnosti, na ktorého môžeme zamerať svoj hnev. V tejto dobe sú to práve LGBTI+ ľudia a explicitne transrodoví. Toto mi robí naozaj veľké starosti.

Novela zákona o rodnom čísle je zrejme tiež vecou, ktorá vás trápi. Ako ju komunikujete v spoločnosti?

Novela je vyvrcholením snáh rôznych regresívnych politikov a političiek a antirodových hnutí, ktoré majú za cieľ doslova vymazať transrodových ľudí zo spoločnosti. Dlhodobo sa snažíme prinášať príbehy z LGBTI+ komunity. Rada by som odkázala na krásnu kampaň Christiána Havlíčka s názvom Som z iniciatívy Inakosť. Sú to spôsoby, ako sa snažíme spoločnosti ukázať, že transrodoví ľudia nie sú žiadnou hrozbou - vždy sme tu boli a budeme. Snažíme sa len, aby systém vnímal aj naše potreby. Na nikoho nikdy neútočíme. Od utorka (pozn. red. 28.3.) sme v občianskom združení Saplinq začali zbierať vyjadrenia transrodových ľudí o tom, ako sa cítia po posunutí novely zákona o rodnom čísle, ktorá de facto znamená zákaz právnej tranzície. Spoločnými menovateľmi pri nich všetkých sú strach a obavy.

Oporu našla v mame

Teraz sa vrátime na chvíľu do minulosti. Vy ste v mnohých rozhovoroch uviedli, že už od útleho detstva ste sa cítili byť ženou. Kto bol vtedy pre vás najväčšou oporou?

Od útleho detstva som iba robila veci, ktoré mi boli prirodzené. Neviem, či sa dá povedať, že som ako štvorročná hovorila o tom, ako sa cítim. Môžem však povedať, že som bola šťastné dieťa, ktoré malo možnosť robiť to, čo chcelo. K tomu patrilo to, že som o sebe rozmýšľala a hovorila ako o dievčati. Najväčšou oporou v tej dobe bola moja mama, ktorá mi toto umožnila. Sú to ozaj maličkosti a jednoduché veci, ktoré nikoho nič nestoja a mali by byť prirodzené. Myslím si, že drvivá väčšina rodičov má nastavenie, že pre svoje deti vytvárajú bezpečný a rešpektujúci domov. Ja som ho mala.

Samozrejme, niekedy je náročné určiť, čo je vyslovene ženské a čo mužské. Stále, však vnímame ružovú farbu a bábiky ako niečo dievčenské a modrú farbu a autíčka ako chlapčenské. Ako sa pozeráte na tieto rodové stereotypy?

Každý z nás vyrastáme v nejakej spoločnosti, ktorá je ovplyvnená geokultúrnym prostredím, v ktorom sa nachádza. Je úplne v poriadku, že každá kultúra má svoje rodové prejavy. Nie je však v poriadku, že ľudia sa snažia vydávať istý typ rodového správania za normu a všetko ostatné je označované za neprirodzené a proti prírode. Stačí sa pozrieť do minulosti, ružová farba nikdy nebola považovaná za ženskú. Ja sa pozerám na veci tak, že práca je iba práca. Neexistuje mužská a ženská. Existuje práca, ktorú treba urobiť. Hračky nejestvujú dievčenské a chlapčenské. Silno pochybujem, že dvoj- až trojročné dieťa vie posúdiť, čo je dievčenská a čo chlapčenská hračka. To sú veci, ktoré prinášajú dospelí a hovoria dieťaťu, čo má a čo nemá robiť. Podľa mňa hračky sú hračkami a slúžia na to, aby sa dieťa zabavilo a rozvíjalo svoje zručnosti a schopnosti.

Aké spomienky máte na základnú školu? Boli ste prijatá alebo ste sa museli pasovať s mnohými zlými skúsenosťami?

Je dôležité povedať, že na základnej ani strednej škole som nehovorila o svojej rodovej identite. Na základnej škole to bolo ťažšie obdobie. Nerozumela som, prečo ma kolektívy, v ktorým som sa nachádzala, vnímali ako niekoho divného. Pre dievčatá som bola príliš chlapčenská, pre chlapcov príliš dievčenská. Nevedela som zapadnúť, ostávala som sama a zažila šikanu. Nechápala som kolektívy a učiteľský zbor, zároveň, však spoločnosť nechápala mňa. Spätne, ľudsky rozumiem tomu, že deti v kolektívoch mi vtedy nerozumeli. Cítila som sa osamelo a mala som pocit, že je so mnou niečo nesprávne. Myslela som si, že za to, že do mňa na chodbe strkajú či hádžu ma do skrinky, môžem ja.

Trvalo náročné obdobie celú základnú školu alebo sa striedali lepšie a horšie etapy?

Najťažšie to bolo od prvého ročníka do približne siedmeho. Najhorší bol šiesty ročník. V ôsmom až deviatom ročníku sa to začalo upokojovať. Posledný ročník bol najlepší, už som tam mala aj zopár priateliek, s ktorými som zažila pekné veci.