ROZHOVOR: Byť trans, gej, lesba či bisexuál je len malá časť identity človeka, hovorí LGBTI+ aktivistka
Vždy sme tu boli, sme a budeme, odkazujú transrodoví ľudia spoločnosti. Čím si musia prechádzať a prečo sa im politici snažia sťažiť život na Slovensku? V rozhovore sme sa na to pýtali aktivistky pre LGBTI+ komunitu Zary Kromkovej. Hovorila aj o nepríjemných spomienkach na základnú školu, svojej tranzícii, rodových stereotypoch, ale aj o tom, prečo sa považuje za konzervatívnu.
Konzervatívci a liberáli
Téma LGBTI+ je často skloňovaná. Každý ju používa a komunikuje, ako sa mu to hodí. Mnohokrát to je z extrému do extrému, kedy jedna strana srší nenávisťou, zatiaľ čo druhá, ako keby velebí komunitu. Aký máte z toho pocit vy? Prečo nie je možné nájsť "zlatú strednú cestu"?
To je presne o naratíve, o ktorom som hovorila - konzervatívci a liberáli. Nevnímam životy LGBTI+ ľudí ako niečo, k čomu má právo sa vyjadrovať každý. Regresívni politici a političky prinášajú dva tábory. Snažia sa tu rôzne skupiny ľudí presadiť to, že na jednej strane je LGBTI+ komunita a na druhej strane konzervatívni, veriaci ľudia. Toto nie je pravda. Poznám množstvo LGBTI+ ľudí, ktorí sú veriaci. Sama pochádzam z veriacej rodiny. Tiež je klamstvom, že LGBTI+ ľudia nenávidia veriacich, to sú všetko falošné naratívy. Prinášajú ich ľudia, ktorí chcú presadiť svoj obraz spoločnosti. LGBTI+ ľudia sú súčasťou spoločnosti. Máme rovnaké starosti a radosti. Byť trans, gej, lesba či bisexuál je len malá súčasť identity človeka.
Uvediem príklad na sebe. Som transrodová žena, ale to neznamená, že ma to robí lepšou alebo horšou. Mám plno zlých vlastností. To, aká som môžu hodnotiť iba ľudia, ktorí ma poznajú. Ide o to, aby sme mali možnosť byť v tejto krajine videní, vypočutí a považovaní za súčasť spoločnosti.
Pred 20 rokmi bol názor na LGBTI+ komunitu viac striktný. Je moderná doba, máme plno informácií, paradoxne, časť spoločnosti a politikov sa stavia ku queer ľuďom stále veľmi negatívne až nenávistne. Prečo zaraďujeme spiatočku?
Posledné prieskumy ukazujú, že na Slovensku je spoločnosť fragmentovaná, doslova uzavretá v bublinách. Vytvára sa dojem už spomínaného verejného nepriateľa, ktorý musí byť ľahko komunikovateľný. Aktuálne sú to LGBTI+ ľudia, najzraniteľnejšia časť obyvateľstva. Mnohokrát nás však nevedia rozoznať. Keď ma niekto cudzí stretne na ulici, nevie, že som transrodová. Rovnako, ak ide po ulici lesba, nemá to napísané na čele. Spoločnosť preto ani nevie, koho si má pod tým pojmom predstaviť. Politici živia falošné argumenty, že ak prejavíme rešpekt k LGBTI+ ľuďom, ublížime tým celej spoločnosti.
Približne pred 10 až 13 rokmi robili na Slovensku prieskum, ktorý mal zistiť, koľko ľudí je za registrované partnerstvá. Bolo to omnoho vyššie číslo, ako v roku 2019, kedy vyšiel Eurobarometer, kde bola otázka - či by mali mať LGB ľudia rovnaké práva ako ostatní. Slovensko vtedy vyšlo najhoršie spomedzi všetkých krajín EÚ. Je to dôsledok nenávistných kampaní, ktoré odštartoval v roku 2013 pastiersky list, ktorý sa čítal v kostoloch. Bol namierený proti životom LGBTI+ ľudí, z toho vzniklo referendum za rodinu v roku 2015, ktorému predchádzala v roku 2014 silná kampaň. Toto všetko má vplyv na to, ako sa majú dnes LGBTI+ ľudia na Slovensku.
V ktorých krajinách sú pre LGBTI+ ľudí najpriaznivejšie podmienky z pohľadu právnej aj zdravotnej starostlivosti? Existujú nejaké štatistiky? Kto by nám mohol byť vzorom?
Nerada som, keď sa Slovensko porovnáva s inými krajinami, lebo každá vychádza zo svojich vlastných reálií. Ak sa už chceme porovnávať, tak potom s krajinami, ktoré sú ďaleko vpred. U nich môžeme vidieť, ako to treba robiť. Za vzorom by som nechodila ani tak ďaleko - Česká republika. Nie je to tam ideálne, ale veľakrát preberá Slovensko veci z Česka. Ak sa špeciálne zameráme na transrodových ľudí, pozrime sa na ministra vnútra Víta Rakušana. Dal si za cieľ odstrániť kastračné výkony, ktoré sú podmienkou pre úradnú zmenu pohlavia. Prezentuje to a pripravuje návrhy, nebojí sa o tom verejne hovoriť. Nezaznamenala som, že by sa v Českej republike útočilo na transrodových ľudí či sa prinášala diskriminačná legislatíva. Naopak, rieši sa tam, ako zlepšiť životy ľudí.
Ak by som mohla byť taká smelá, inšpiráciu by sme mohli čerpať aj od Malty, škandinávskych krajín, Írska - tradične katolíckeho či Španielska, taktiež katolíckej krajiny, viac ako je Slovensko. Existujú tam manželstvá pre všetkých, v prípade transrodových ľudí je možnosť sebaurčenia. Keďže niektoré skupiny označujú Slovensko za tradičnú katolícku krajinu, tak ponúkam takéto štáty. A pre dokreslenie celej situácie Ukrajina, ktorá je pod odpornou ruskou inváziou, aktuálne prerokúva návrh zákona o registrovaných partnerstvách. Ak aj Ukrajina a v čase vojny, dokáže vnímať potreby LGBTI+ ľudí, kladiem si otázku, prečo to na Slovensku nejde.
