ROZHOVOR: Za Tisa nebol v Slovenskom štáte blahobyt. Je to mýtus, hovorí historička
Slovenský štát vznikol 14. marca 1939 a do 8. mája 1945 fungoval ako satelit Nemeckej ríše Adolfa Hitlera. S fašistickou a nacistickou ideológiou sa stretávame i dnes. Katarína Bohová z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského pre ta3 popísala, ako toto obdobie poznačilo Slovensko a či sa jeho myšlienky môžu vrátiť.
Vedela verejnosť o tom, čo sa deje so židmi?
Snahou zbaviť sa židovských spoluobčanov sa režim netajil už od jesene 1938, keď po Viedenskej arbitráži došlo k násilnému vyvezeniu približne 7 500 židov na územia, ktoré sme mali podľa rozhodnutia arbitrážnej komisie odstupovať Maďarsku. Hoci bola táto akcia neskôr odvolaná, v novembrovej tuhej zime 1938 sa na "území nikoho" v provizórnych svojpomocne vytvorených prístreškoch ocitli medzi ostatnými mužmi a ženami aj dôchodcovia a malé deti.
Nutné je však okrem zmieňovaných informácií o vraždách na okupovaných územiach spomenúť aj návštevu slovenských zástupcov židovského pracovného tábora v Sosnovci (Sliezsku) v júli 1941. Izodor Koso, zástupca ministra vnútra Alexandra Macha, sa bezprostredne po návšteve vyjadril, že pokladá systém nasadenia židov v tamojšom tábore za nehumánny a nekresťanský.
V roku 1942 slovenskí politici nevedeli o povahe priemyselného vraždenia židov vo vykynožovacích táboroch. Nedá sa zároveň povedať, že by slovenské orgány nemali informácie o tom, že židom hrozí prinajmenšom vážne nebezpečenstvo v rukách nacistického režimu, do ktorých ich, napriek týmto správam, v marci 1942 odovzdali.
Čím to je, že tento totalitný režim s toľkými temnými škvrnami má dodnes sympatie u kňazov a aj niektorých politikov? Čo je na tom nebezpečné?
V Slovenskom štáte bola prítomná silná kresťanská religiozita. Na čele štátu stál katolícky kňaz a významný signál vysielala aj samotná preambula ústavnej listiny, ktorá definovala identitu národa ako výlučne kresťanskú. Už iba podľa údajov sčítania obyvateľstva z roku 1940 sa na Slovensku prihlásilo k rímsko-katolíckej konfesii 73,64 %.
Vychádzalo už z predchádzajúcej tradície, že cirkevní hodnostári aktívne vstupovali do verejného života a angažovali sa kultúrne či politicky. Mnoho kňazov zastávalo aj politické funkcie v období 1939 až 1945 a boli postojovo konfrontovaní s morálnymi dilemami, dramatickými udalosťami počas vojny a nakoniec aj s kolektívnymi tragédiami.
Treba sa však vyhnúť paušalizovaniu, pretože nie všetci sa automaticky stotožnili s dikciou režimu. Sú známe individuálne pokusy zo strany cirkevných hodnostárov o vystúpenie proti deportáciám. Niektorí sa zastali židov so zmenenou konfesiou. Napríklad grécko-katolícky biskup Pavol Gojdič alebo bratislavský rímsko-katolicky farár Augustín Pozdech, ktorý bol dokonca pre vystavenie falošných krstných listov trestne stíhaný.
S tým potom priamo súvisí aj ochota niektorých politických či cirkevných predstaviteľov reflektovať povahu režimu a vysporiadať sa politickou a morálnou zodpovednosťou dobových protagonistov za pôsobenie v rokoch 1938 – 1945. Platí to aj pre politické spektrum. Najčastejšie sa stretávame s tvrdeniami, že Tiso ako predstaviteľ "umierneného krídla HSĽS" nepodpísal Židovský kódex, čo malo byť znakom jeho vnútorného odporu voči antisemitskej legislatíve. Ide o nepravdivé tvrdenie, keďže podľa ústavy prezident obdobné nariadenia tohto typu nepodpisoval.
Ako sa teda Tiso angažoval pri vývoze židov?
Jozef Tiso podpísal ústavný zákon o vysťahovaní židov a pred prezidentskými voľbami ako ministerský predseda podpisoval antisemitskú legislatívu. Známe je jeho vystúpenie v Holíči v čase prvej vlny deportácií v auguste 1942: "Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrožoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať."
Dezinterpretáciám podliehajú tiež údaje o udeľovaní výnimiek pre židov, čím sa vytvára priestor pre naratív o Tisovi, ktorý sa snažil chrániť židov. Zdokladované údaje hovoria o približnom počte tisíc udelených výnimiek. Tým, že sa vzťahovali na celé rodiny, deportáciám sa mohlo vyhnúť na prezidentskú výnimku 4000 až 5000 osôb. Stretávame sa s faktograficky nepodloženými tvrdeniami o 100 000 výnimkách.
Ďalší mýtus hovorí, že Tiso nemal na výber. Dnes máme k dispozícii komparatívne štúdie, ktoré nám ukazujú, že Rumunsko dokonca odstúpilo od súhlasu deportovať časť židov z územia Rumunska, čo neviedlo nemeckú stranu k snahám docieliť odstúpenie Michaila Antonescu. Podobne maďarská vláda v roku 1942 nedeportovala židov, hoci v oboch prípadoch nemecká strana vyjadrovala svoj eminentný záujem o to, aby deportácie boli uskutočnené.
Pokiaľ s podobnými vyjadreniami pracujú členovia spoločnosti, ktorí vystupujú z pozície politických, kultúrnych, duchovných či intelektuálnych autorít, ovplyvňuje to verejný diskurz, ale i uvažovanie o nás ako o komunite.
