ROZHOVOR: Za Tisa nebol v Slovenskom štáte blahobyt. Je to mýtus, hovorí historička
Slovenský štát vznikol 14. marca 1939 a do 8. mája 1945 fungoval ako satelit Nemeckej ríše Adolfa Hitlera. S fašistickou a nacistickou ideológiou sa stretávame i dnes. Katarína Bohová z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského pre ta3 popísala, ako toto obdobie poznačilo Slovensko a či sa jeho myšlienky môžu vrátiť.
Bývalý trnavský arcibiskup Ján Sokol tvrdil, že počas Slovenského štátu bol na Slovensku blahobyt. Ako sa na to pozeráte vy ako historička?
Ide o častý mýtus, ktorý pracuje s naratívom o Slovenskom štáte ako o "pokojnom ostrove uprostred vojnou zmietaného kontinentu". Štát dokázal ťažiť z vojnovej konjunktúry napríklad odchodmi na sezónne alebo trvalé práce do Nemecka. Na druhej strane sa opakovane ocital v zásobovacích výpadkoch.
Problematický bol kurz meny, pretože Nemecko si vymohlo nadhodnotený pomer medzi ríšskou markou a slovenskou korunou, čo bolo pre Slovensko nevýhodné. Toto ovplyvňovalo potom aj obchodný a hospodársky sektor, pretože podľa zmluvných záväzkov sa slovenské hospodárstvo podriaďovalo nemeckým potrebám, najmä zbrojný priemysel. Slováci napríklad museli očakávať, že sa budú musieť vzdať odvetví, ktoré by mohli významne konkurovať nemeckým. Nemecko taktiež nebolo povinné platiť za dovoz tovaru.
V záverečnej etape vojny po vypuknutí povstania a následnej okupácii krajiny už Nemecko pristúpilo k rozsiahlej rekvirácii majetkov vrátane celých tovární. Konkrétne čísla hovoria, že na konci existencie Slovenského štátu jej Nemecko ostalo dlžné 11 miliárd korún. Navyše, Slovensko malo vyplatiť sumu 280 miliónov korún Nemecku za deportáciu slovenských židov do nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov. Za každú osobu sa platilo 500 ríšskych mariek, čo predstavovalo 5000 slovenských korún.
Ohradil sa niekto z vtedajších predstaviteľov proti týmto "ekonomickým opatreniam"?
Celkovo finančný dopad "riešenia židovskej otázky na Slovensku" bol opakovane predmetom diskusií v Sneme SR. A to nielen v kontexte deportácií, ale aj arizácie, teda likvidácie židovských podnikov na ekonomické prostredie v krajine. Poslanec Vladimír Moravčík sa v decembri 1942 vyjadril, že takéto zaťaženie štátnej pokladnice pokladá za neželateľné.
Mimo ekonomických a hospodárskych ukazovateľov si myslím, že je dôležité všímať si aj sociálne prostredie. Od jesene 1938 – ešte v čase existencie ČSR po vyhlásení autonómie Slovenska došlo k veľmi rýchlemu prechodu od demokratických princípov krajiny smerom k nedemokratickému režimu. Išlo o vládu jedinej strany HSĽS, ktorá sa prezentovala ako jediná legitímna zástupkyňa slovenského národa, hoci jej voličský potenciál tvoril približne 30 %.
Tieto procesy boli sprevádzané likvidáciou občianskej spoločnosti, ktorej podliehali opozičné strany. Takisto došlo k narušeniu spolkového života. Perzekúcii a nenávistným prejavom boli vystavené menšiny, ale i politickí či názoroví oponenti. Štát vytváral mechanizmy na ich prenasledovanie. Znamenalo to, že sa mohli ocitnúť v zaisťovacom tábore v Ilave iba na základe rozhodnutia rezortu vnútra, čo vylučovalo vedenie riadneho súdneho procesu.
Režim významným spôsobom zasiahol aj do práv žien, čo sa prejavilo ich prepúšťaním zo zamestnania v štátnych úradoch a školstve. S ideologickým nazeraním na spoločenskú úlohu ženy ako v prvom rade gazdinej a matky potom korešpondovali aj kroky smerujúce k obmedzovaniu ich vysokoškolského vzdelávania.
Židia v Slovenskom štáte trpeli
Čiernou škvrnou Slovenského štátu bol tragický osud židov. Obhajcovia Tisa tvrdia, že najvyšší predstavitelia nevedeli, že židia sú z nášho územia deportovaní len ako pracovná sila. Dá sa toto tvrdenie konkrétnejšie vyvrátiť?
V lete 1941 nacistické Nemecko spustilo Operáciu Barbadossa a vojensky napadlo Sovietsky zväz. Tento akt bol priamou realizáciou myšlienky "Lebensraum politik" formulovanou Adolfom Hitlerom v diele Mein Kampf. Slovensko sa ako satelit, podobne ako v prípade agresie voči Poľsku zapojilo aj do vojenského ťaženia na východnom fronte.
V okupovaných častiach krajiny následne dochádzalo k hromadným vraždám židov. V tomto čase slovenskí predstavitelia dostávali upozornenia z rozličného spektra o dianí nielen na východnom fronte. Správy prúdili od vojenských činiteľov či aktérov, ktorí pôsobili priamo v bojových líniách. V júli 1941 písala dokonca aj slovenská tlač o tom, že židia sú na Východe strieľaní.
Na jeseň 1941 v kontexte aktívnych technických príprav nacistického Nemecka na "konečné riešenie židovskej otázky", teda európsky holokaust, prichádza známa ponuka zo strany Nemecka na prevzatie slovenských židov na práce na Východe. Tým "riešením" boli v skutočnosti deportácie európskych židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov a ich následná fyzická likvidácia. V dôsledku realizácie svojej antisemitskej politiky mala slovenská strana na svojom území masu ochudobnených a odkázaných židovských obyvateľov predstavujúcich pre štát sociálne bremeno. Súhlasila tak s touto ponukou, pričom za vyvezenie platila Nemecku sumu 500 ríšskych mariek za osobu.
