Ukrajinské rodiny čakajú na svojich príbuzných, niektorí sú v zajatí alebo mŕtvi
Vira Kryvoshenko kľačala na zemi pred vchodovými dverami a tlačila k sebe ruky v modlitbe - prosím, neberte mi môjho syna. Bola to smola. Valeriy prichádzal v rovnakom čase ako "diablovi duchovia", ako ich nazvala. Bol v meste Makariv, doručoval jedlo a lieky jej a jej susedom - starším ľuďom, ktorí by neboli alebo nechceli utiecť pred Rusmi.
Vira zdvihla zrak. Ruskí vojaci boli odtiaľ len kúsok a nastriekali na jej auto symboly "V", aby sa vyhli paľbe, keď ho odvážali preč. Jeden z nich - chlapec vo veku môjho vnuka, pomyslela si Vira, vytiahol vysielačku. "Prichádza auto, nestrieľajte," povedal. Vira sa zdvihla s palicou a modlila sa nahlas. "Prosím, neberte mi syna."
Akoby sa vyparil
V skutočnosti Valeriy Kuksa bol jej zaťom, ale volala ho syn. Rusi jej zobrali syna. Mladý vojak zdvihol zbraň. "Choďte dňu, stará mať," povedal. "Len nám pomôže vytlačiť auto z cesty." Natlačili ho však na miesto vodiča v jej aute a mierili na neho zbraň, povedala Vira. Želala si, aby sa Valeriy otočil na ňu, ale on sa pozeral pred seba a šoféroval od ich domu a z nej života.
Zastavte sa v hocijakej dedine v regióne západne od Kyjeva, kde ruská armáda mesiac terorizovala civilistov, a budete počuť príbehy o niekom, kto zmizol. Brat, ktorý šiel načerpať benzín ku kamarátovi a nikdy sa nevrátil. Otec, ktorý odišiel na krátku vychádzku a nevrátil sa. Syn, ktorý šoféroval s pištoľou pri hlave a nepozrel sa späť.
Pred inváziou, Maria Sayenko vídala svojho otca Mykola stále - žil niekoľko domov od nej v obci Hurivshchyna a každý deň chodil navštevovať jej novonarodené dieťa. Potom jedného dňa na začiatku ruskej okupácie zmizol. "Odišiel z domu a nikdy sa nevrátil," povedala Maria. "A nikto ho viac nevidel".
Sused povedal, že si myslel, že Mykola odišiel do vedľajšej dediny na prechádzku, ale nebol si celkom istý. Dom ostal tak, ako keby odišiel len do obchodu. Maria nahlásila, že je nezvestný cez automatizovanú online službu a čakala. Všetko, čo Maria vie, že je otec Mykola Medvid, 56-ročný mechanik na pol úväzku, odišiel z domu 18. alebo 19. marca a a odvtedy jej dieťa nevidel. "Šli sme do dedín nablízku aj do tých ďalej," povedala Maria. "Nebol u kamaráta ani na kontrolnom stanovišti. Nie mŕtvy, nie živý. Akoby sa vyparil."
Našli len jeho auto
Niekoľko kilometrov dole cestou, v dedine Shpytky, si Yulia Zhylko sadla do auta a zízala na rodinnú fotografiu s bratom Yakivom na telefóne. Boli si tak blízki ako len súrodenci môžu byť, povedala, a len jeden rok a dva týždne od seba starší - 36 a 37 rokov teraz a stále žili spolu s rodičmi.
Jedenásteho marca, Yakivov kamarát z dediny zavolal, že potrebuje benzín. "Môj brat bol veľmi milý. Povedal, vezmem ho natankovať a hneď som späť," povedala Yulia. Nie každý v Yuliinej situácii dokáže hovoriť o jej milovaných v prítomnom čase. Nikdy nezaváhala. Navyše, ukrajinskí vojaci našli Yakiivovo auto na krajnici diaľnice, posiate dierami po vystrelených guľkách. Keď Rusi odišli, Yulia mohla zájsť časom po auto, bolo vyhorené. Nebola tam však ani stopy po tele. "Volali sme všade, vyplnili každé hlásenie," uviedla Yulia. "Dostali všetky informácie - veľkosť topánok, farbu očí, krvnú skupinu, jazvy všetko."
Yakiv nemal žiadne tetovania, niečo na čo bola ich matka hrdá, a preto ho zaradili do skupiny "žiadne výrazné znaky na koži". Yulia vyplnila policajné hlásenie a pripojila sa na dlhý zoznam ľudí čakajúcich na novinky.
Našla len fotky z pasu
V Makarive čakala rodina Valeyriho Kuksa na novinky. V meste stále nebol prúd, a Vira sedela v tme, vedľa ohňa, s dcérou Olenou a vnukom Danylom. Vyplnili hlásenie o nezvestnom s tamojšou políciou, ale Olena má obavy, že to nebolo poctivo zaregistrované, že ešte neurobili všetko, čo by mohli pri hľadaní jej manžela. Chcela sa dostať do mesta Bucha, do centra regiónu, požiadať políciu, ale na čelnom skle auta boli diery po guľkách.
Nervózna Olena sa prechádzala po dome hľadajúc nejakú novšiu fotografiu Valeriya. Nevedela, kde sa nachádza jej fyzika kópia. Dom bol tmavý a v stenách boli diery po guľkách a rozbité sklo na stene. Mínometná strela preletela cez strechu a ďalšie dve vybuchli v záhrade a rozprášili šrapnely. Všetko, čo Olena našla, boli fotky z pasu. Vložila ich do zložky s Valeriyho pasom a odviezla sa do Buče.
Na policajnú stanicu prichádzali stále nové hlásenia, najmenej 10 denne. Príbuzní nezvestných vyplnia štandardné policajné hlásenie o trestnom čine. Každú noc, sa hlásenia vozia do iného mesta, spracujú sa a nahrajú do databázy. Tým tie zbiera fotografie mŕtvych z márnic a publikuje ich na verejnom kanály cez aplikáciu Telegram, s krátkym popisom tela.
Olenu upokojovala v Buči polícia, že hlásenie od jej kolegov v Makarive bolo v jej systéme, a povedali jej, že Valeriy nebol na zoznam identifikovaných mŕtvych. V Buči však bolo nájdených najmenej 200 neidentifikovaných tiel, uviedli, a môže byť medzi nimi. tiež je povedali, aby sa pozrela na kanále Telegramu fotografie z márnic, ale nepripravili ju na to, čo videla, keď tak spravila.
Ako sa auto hýbalo späť do Makharivu, Olena sedela ticho a prezerala si hrozivé fotky. Potom začala plakať. "Duša ma bolí nielen kvôli manželovi, ale kvôli všetkým tým ľuďom," povedala. Po chvíli, sa pokúšala nepozerať viac na fotografie, a zamerať sa len na texty, ktoré by mohli mať spojitosť s Valeriyom. Nakoniec to však vzdala. "To je maximum, čo môžem teraz urobiť," povedala.
Ako sa auto blížilo k domu, pozrela sa von z okna. Po celej ceste stáli na telegrafických stĺpov bociany - v ukrajinskom folklóre to znamená, že pod nimi bývajú dobré rodiny. Ale domy boli posiate dierami alebo úplne zničené granátmi a rodiny prežívali hrozné utrpenie a straty.
Zavolali jej o tri dni
Olena počula príbehy o ľuďoch, ktorých vzali do Bieloruska alebo do Ruska, o civilistoch vracaných v rámci výmen na juhu Ukrajiny. Každý, komu niekto chýba, sa zdá, že už tieto príbehy počul. Chcela cestovať do Kyjeva, aby sa pozhovárala so zástupkyňou premiéra, Irynou Vereščukovou, ktorej úrad zodpovedá za výmeny, ale polícia v Buči je povedala, aby to nerobila. Všetky informácie o Valeriy boli na správnom mieste, uviedli, musela len čakať.
Po troch dňoch, štvrtok minulý týždeň, zazvonil Olene telefón, a žena povedala, že volá z kancelárie Iryny Vereščukovej. Spýtala sa, či hovorí s manželkou Valeriyoho Kuksa. Olena cítila, ako sa jej zastavilo srdce v hrudi. "Áno, hovoríte," povedala Olena. Žena povedala, že Valeriyho identifikovali medzi živými civilnými rukojemníkmi v Rusku. Kde bol, alebo kedy by ho mohla Olena znovu uvidieť, že nevedela povedať. Ale bol medzi živými. "Je to OK," povedala po telefonáte Olena cez slzy. "Vráti sa nám späť. Počkám."