Práca, o ktorej Ukrajinky nikdy nesnívali. Učia sa, ako hľadať a zneškodňovať míny
Naučiť sa rozpoznať a zneškodniť výbušniny nie je činnosť, o ktorej si Anastasia Minčuková ako učiteľka angličtiny na Ukrajine kedy myslela ju bude musieť robiť. Napriek tomu teraz stojí s tvárovým štítom, vyzbrojená detektorom mín, a vydáva sa na pole posiate varovnými nápismi.
Ruská vojna na Ukrajine zaviedla 20-ročnú Anastasiu Minčukovú a ďalších päť žien do Kosova, kde sa zúčastňujú praktického kurzu odstraňovania nášľapných mín a ďalších nástrah, ktoré môžu po skončení bojov zostať skryté po celej krajine. "Po ľuďoch, ktorí dokážu odmínovať, je obrovský dopyt, pretože vojna sa skoro skončí," hovorí Minčuková. "Myslíme si, že je pred nami ešte veľa práce."
Cvičia ich 18 dní
Výcvik, ktorý prebieha 18 dní, sa koná na strelnici v meste Peja na západe Kosova. Spoločnosť so sídlom na Malte tu pravidelne ponúka kurzy pre uchádzačov o zamestnanie, firmy pracujúce v bývalých vojnových oblastiach, humanitárne organizácie a vládne agentúry.
Kosovo bolo v rokoch 1998 až 1999 dejiskom ničivého ozbrojeného konfliktu medzi etnickými albánskymi separatistami a srbskými silami, pri ktorom zahynulo asi 13-tisíc ľudí. Zostali po ňom tiež tisíce nevybuchnutých mín, ktoré bolo potrebné odstrániť. Na pozemku, ktorý tu spoločnosť Praedium Consulting Malta používa, stoja zbombardované a rozpadajúce sa budovy a bujná vegetácia.
Inštruktor Artur Tigani, ktorý prispôsobil obsah kurzu ukrajinskému prostrediu, je rád, že sa môže s Ukrajincami podeliť o skúsenosti malého balkánskeho národa. Hoci už uplynulo 23 rokov, "stále máme v živej pamäti, aké problémy sme zažívali, keď sme začali s čistením Kosova," hovorí Tigani.
Tigani je skvele vycvičený a skúsený odborník na odmínovanie, v 80. rokoch slúžil ako ženista v bývalej juhoslovanskej armáde. Bol nasadený v rodnom Kosove, na Srí Lanke, v Ugande, Kongu, Rwande a Keni a viedol výcvikové misie v Sýrii a Iraku. Svojich študentov najskôr previedol provizórnym mínovým poľom, po tom sa presunuli do dedinskej učebne s hojnou škálou rôznych vzorov výbušnín a mín.
Nevybuchnutý problém
Zatiaľ síce nejde posúdiť, ako veľmi je Ukrajina zamorená mínami a nevybuchnutou muníciou, následky iných konfliktov však naznačujú, že problém bude obrovský.
"V mnohých častiach sveta výbušné pozostatky vojen naďalej zabíjajú a mrzačia tisíce civilistov každý rok, či už v priebehu aktívnych bojov, alebo dlho po ich skončení. Väčšinu obetí tvoria deti," uviedol Medzinárodný výbor Červeného kríža na decembrovej konferencii OSN.
"Vyhľadávanie (nevybuchnutej munície) uprostred trosiek a ich rozpoznanie od širokej škály predmetov dennej potreby, z ktorých mnohé sú vyrobené z podobného materiálu, je nebezpečná a často časovo veľmi náročná úloha," uviedol Červený kríž.
Nórska organizácia Mine Action Review, ktorá monitoruje odmínovacie práce po celom svete, uviedla, že v októbri bolo nevybuchnutou muníciou zamorených 56 krajín. Najhoršia je situácia v Afganistane, Kambodži a Iraku, nasleduje Angola Bosna, Turecko a Jemen.
Predpokladá sa, že od 24. februára, kedy Rusko napadlo Ukrajinu, zahynuli tisíce civilistov. Ruské sily bombardovali mestá a obce po celej krajine a mnohé z nich premenili na trosky. Podľa vojenských analytikov sa zdá, že ruské sily použili protipechotné a protitankové míny, zatiaľ čo Ukrajina použila výhradne protitankové, aby sa pokúsila zabrániť Rusom získať územia.
Ukrajinskí muži od 18 do 60 rokov majú zakázané opustiť krajinu a väčšina z nich je zapojená do jej obrany. Ženy sa chcú zapojiť a pomôcť, napriek rizikám spojeným s odmínovaním. "Je to nebezpečné po celej Ukrajine, i keď ste v relatívne bezpečnom regióne," povedala Minčuková, ktorá pochádza zo strednej Európy.
"Čo mi chýba? Mier."
Do kurzu s ňou chodí aj 38-ročná Julija Kateliková, ktorá odviezla na začiatku vojny svoje tri deti do bezpečia do Poľska. Sama sa potom vrátila na Ukrajinu, aby sa naučila vyhľadávať míny a pomohla s čistením v okolí svojho rodného Krematorsku, kde raketový útok na preplnenej vlakovej stanici zabil najmenej 50 ľudí.
Kateliková má jediné prianie. "Keď sa skončí táto nočná mora," chce sa opäť vídať so svojou rodinou. Vedieť rozpoznať nástražné výbušné systémy je teraz podľa nej životne dôležitá zručnosť.
Minčuková, oblečená vo vojenskom štýle, pochybuje, že sa normálny život, aký všetci poznali pred vojnou, ešte niekedy vráti. "Čo mi chýba? Mier. Snívam o mieri, o tom, že budem spať vo svojej posteli a nebude mať neustále obavy z bombardovania. Chýbajú mi ľudia, o ktorých som prišla," hovorí.
Kosovské školiace stredisko chce pracovať s ďalšími skupinami ukrajinským žien v Peči aj na Ukrajine. "Plánujeme vyraziť na Ukrajinu už veľmi skoro a usporiadať kurzy priamo tam, v kulisách vojny," uzatvára Tigani.