ROZHOVOR: Sila propagandy sa ešte len ukáže, hovorí Poliačik. Vypnúť dezinformačné weby nestačí
Nepravdám podliehame skoro všetci. Po covide možno čakať vlnu toxickej komunikácie aj pri vojne na Ukrajine. Podľa lektora Akadémie kritického myslenia Martina Poliačika sa v blízkom období ukáže, ako veľmi je slovenská dezinformačná scéna závislá od ruskej, a či ju sankcie oslabia. Štít pred hoaxami si však môžeme vytvoriť aj sami. Z toho, ako vláda komunikuje vojnu je zatiaľ prekvapený, i keď ho mrzí, že Eduard Heger na symbolickej návšteve v Kyjeve chýbal.
Martin Poliačik je CEO a lektorom Akadémie kritického myslenia. Bol poslancom národnej rady. Je jedným zo zakladajúcich členov strany Sloboda a Solidarita, z ktorej v roku 2017 vystúpil. Prešiel do strany Progresívne Slovensko, za ktorú kandidoval v posledných parlamentných voľbách.
V rozhovore hovorí aj o tom:
- či sa zopakuje situácia s hoaxami ako pri očkovaní,
- ako odhaliť hoax,
- či ubudne propagandy po vypnutí proruských webov,
- ako sa v rodine a medzi priateľmi rozprávať o vojne,
- ako hodnotí Hegerovu neúčasť v Kyjeve,
- čo je to "ačohentizmus",
- ako pomôcť zastaviť šírenie hoaxov.
Zopakuje sa podľa vás to, čo pri covide? Budú sa o vojne na Ukrajine šíriť hoaxy a dezinformácie v takom množstve, ako tomu bolo pri očkovaní?
Obávam sa, že môžeme opäť očakávať vlnu toxickej komunikácie a nový príspevok k polarizácii spoločnosti. Slovensko nezískalo zo dňa na deň kompetentnú vládu, fungujúce inštitúcie ani zrelú občiansku spoločnosť. Je teda logické, že zo spolužitia s ľuďmi utekajúcimi pred vojnou budú vznikať aj menšie či väčšie problémy a či už organizovaná propaganda alebo rôzni antisystémoví aktivisti sa toho vďačne chytia.
To, čo je pre mňa teraz neznámou, je schopnosť ruskej strany hybridné útoky aj finančne podporovať. V nasledujúcich týždňoch podľa mňa uvidíme, či sú v tejto oblasti ruské aktivity stále pri plnej sile alebo ich sankcie oslabia. A aj to, či to vážne ovplyvní naratívy na slovenskej scéne alebo je táto už sebestačná a dokáže robiť zlobu aj sama.
Niektorí ľudia majú sklon obhajovať to, že uverili klamstvu vyviňovacími frázami typu "veď som to videl na internete", "ukazovali to na Facebooku". Existuje jednoduchý recept na to, ako odhaliť hoax, aj keď sme sa s týmto pojmom ešte nestretli?
Keby na to existoval jednoduchý recept, asi by sme sa v tejto oblasti tak netrápili. Bohužiaľ, hoaxom a nepravdám podliehame skoro všetci. Len si spomeňte na video, na ktorom Putin údajne prešiel rukou cez mikrofón alebo správu o tom, že všetci vojaci z Hadieho ostrova sú mŕtvi. Napriek tomu, že boli už vyvrátené, dodnes s nimi mnoho ľudí operuje v konverzáciách ako s pravdou. Môže za to fenomén, ktorý sa v literatúre nazýva egoistickým skreslením. Preceňujeme hodnovernosť či pravdivosť informácií, ktoré potvrdzujú naše videnie sveta. Obrana pred tým však existuje.
Ak si pred každým zdieľaním nejakej informácie skúsime vyhľadať aj iný jej zdroj, prípadne skúšame hľadať, či tú informáciu niekto medzitým nevyvrátil, budeme nástrahám egoistického skreslenia podliehať menej. Zároveň pomôže, ak sa aj na informácie, ktoré úplne presne sedia k nášmu svetonázoru, budeme pozerať skepticky.
Čo si treba všímať? Ktoré napr. vizuálne prvky by nás mali vystríhať?
Vo vizuálnych prvkoch sa až tak nevyznám, to by asi mohli skôr posúdiť ľudia ako Tomáš Kriššák, ktorí sa propagande na internete dlhodobo venujú. Čo by som odporúčal všímať si z hľadiska jazyka, sú minimálne tri veci: rozdeľovanie sveta na MY a ONI, dehumanizáciu a zovšeobecňovanie. Ak niekto vidí sám seba ako príslušníka zorientovanej, rozumnej, hodnotovo správne nastavenej spoločnosti a všetkých iných vníma ako hlúpych, zlých, zákerných alebo zmanipulovaných, s vysokou pravdepodobnosťou jeho argumentácia nebude poctivá. Ak niekto o ľudských bytostiach hovorí ako šváboch, psoch, hordách alebo im iným spôsobom odoberá ľudskosť, treba sa mať na pozore. Tieto techniky majú znížiť náš súcit a otupiť náš odpor k násiliu, ak niekomu ubližujú.
Zovšeobecňovanie určite uvidíme v titulkoch ako "Utečenci si nevážia jedlo" alebo "Deti utečencov vyvolávajú konflikty". Stačí, aby jeden príslušník či príslušníčka nejakej skupiny niečo vyparatili, pokojne aj zámerne a propaganda to okamžite obráti proti všetkým.
Využívajú sa na šírenie dezinformácií alebo ruskej propagandy iné kanály ako pri šírení klamstiev o očkovaní?
Neviem. Môj laický odhad je, že tam bude veľký prekryv, ale nie stopercentný. Hlavne na úrovni aktívnych užívateľov a užívateliek sociálnych sietí odhadujem, že aj veľkí odporcovia očkovania sa môžu zoči voči brutalite, ktorú sledujeme v správach o vojne, pridať k ľuďom odsudzujúcim túto agresiu.
Pri očkovaní som napríklad pomerne veľký odpor zaznamenal medzi jogínmi a jogínkami a otužilcami. Sú to často ľudia, ktorí sa veľmi spoliehajú na vlastnú prirodzenú imunitu a očkovanie odsudzovali ako akúsi skratku alebo neprirodzenú cestu k zdraviu. Egoistické skreslenie už potom urobilo svoje a oni uverili akejkoľvek informácii, ktorá ich v tom utvrdila. Vojna a násilie však nemusí tak presne zahrať na strunu "prirodzeného človeka" a títo istí ľudia ju môžu odsúdiť. Centrá dezinformácií zrejme budú tie isté, ale kanály, napríklad v podobe skupín na sociálnych sieťach, v ktorých budú čakať malý odpor, sa môžu meniť.
"Hodnota názoru rastie s tým, ako dobre podložené máme tvrdenia, na ktorých ten názor zakladáme," hovorí Poliačik.
Pomôže znížiť množstvo dezinformácií a správ s proruskou propagandou zablokovanie Hlavných správ alebo Infovojny? Nájdu si šíritelia propagandy a dezinformácií iné cestičky?
Môže to pomôcť, ak blokovanie zasiahne nielen samotné weby, ale aj ich zrkadlové stránky na sociálnych sieťach. Ale v situácii, keď jedným z najväčších zdrojov propagandy je podpredseda jednej z najväčších politických strán, je to veľmi nedostatočné. Dnes už dopyt po toxickom obsahu nenapĺňajú iba alternatívne weby. Počujeme ho na tlačových besedách politikov, ktorí dohromady majú podporu neprehliadnuteľnej časti slovenskej spoločnosti. Kým spoločnosť polarizuje politická reprezentácia, akékoľvek zásahy voči alternatívnym médiám budú, obávam sa, nedostatočné.
Téma ruskej invázie na Ukrajine sa dostáva aj do slovenských domácností, politika je obľúbená téma k poháriku s kamarátmi. Členovia rodiny či priatelia sa nemusia zhodnúť a debata sa môže vyostriť. Pri argumentácii o očkovaní ste odporúčali postupovať podľa princípov láskavej kritiky. Aký postup by mohol zmierniť komunikačné napätie v debate o vojne, hoci vieme, kto je agresor?
Takmer polovica slovenskej spoločnosti je presvedčená o tom, že pri vojne na Ukrajine je na vine USA. Už v momente, kedy do diskusie pri rodinnom obede vstupujeme s tým, že to, kto je agresor, je jasné, vzniká priestor pre nedorozumenia a konflikty. Vo svojej knihe Poriadok v hlave mám jednu kapitolu o tom, že rôzne názory majú rôznu hodnotu.
Hodnota názoru rastie s tým, ako dobre podložené máme tvrdenia, na ktorých ten názor zakladáme. Technikou láskavej kritiky, ktorá sa dá použiť aj pri tejto téme, môžeme otvoriť cestu k tomu, že naši blížni začnú nad svojimi názormi viac rozmýšľať a podkladať ich kvalitnejšou argumentáciou. V tejto vojne je agresorom Vladimir Putin a jeho armáda. Ale rovnako, ako on nevie zmeniť postoj Ukrajincov k Rusku silou, ani my nedokážeme nátlakom zmeniť myslenie našich blízkych.
Aké dezinformačné naratívy sa šíria v súvislosti s vojnou na Ukrajine?
Ten najčastejší je asi ten, že Rusko sa len bráni. Západný svet, reprezentovaný najmä Severoatlantickou alianciou, údajne vytváral na hranice Ruska stále väčší tlak, chcel umiestniť jadrové zbrane na Ukrajinu a tým ohroziť Rusko. Rusko síce mohlo snahu Ukrajiny o užšiu integráciu vnímať ako ohrozenie svojich záujmov, to áno. No útok na susednú krajinu nespĺňa definíciu obrany.
Ďalším obľúbeným naratívom je, že Ukrajinu ovládli nacisti alebo fašisti a treba ju oslobodiť spod ich nadvlády. Pravda je taká, že podpora extrémistických myšlienok je na Ukrajine tak nízka, že ich v parlamente nereprezentuje žiadna relevantná strana. A prezident Zelenskyj je židovský potomok preživších holokaustu, mnohých jeho predkov práve nemeckí nacisti zavraždili.
Tretím je spochybňovanie samotnej existencie Ukrajiny ako krajiny. Reči o tom, ako nezaregistrovali svoje hranice a podobné nezmysly.
Ako z hľadiska komunikácie zvládajú tému vojny u nášho suseda predstavitelia vlády? Ako to zatiaľ hodnotíte?
Zatiaľ som väčšinou príjemne prekvapený. Začnem najvyššími ústavnými predstaviteľmi, aj keď ste sa pýtali na vládu. Páčilo sa mi spoločné vystúpenie prezidentky, predsedu parlamentu a predsedu vlády na začiatku vojny. Prezidentka celkovo komunikuje podľa mňa výborne, aj keď tu musím priznať, neviem byť úplne objektívny, poznám ju osobne a mám ju až priveľmi rád.
Páči sa mi, že premiér vo svojich prejavoch jasne pomenúva agresora v tejto vojne a nevajatá pri dôležitých témach.
Ministri obrany aj zahraničných vecí držia líniu s našimi partnermi a spojencami. A ministri financií a hospodárstva sú k vojne ticho, väčšinou. To treba tiež oceniť. Lebo oni dvaja vedia netrafiť. Hodnotovo a pozične teda podľa mňa zatiaľ nad očakávania. Otázka bude, ako to bude pri komunikácii zdražovania, zlyhávania inštitúcií pri práci s utečencami a podobne. Tam sa ten dobrý dojem môže ešte pokaziť.
Slovinský, český a poľský premiér podporili Volodymyra Zelenského priamo v Kyjeve svojou návštevou, slovenský premiér chýbal. Myslíte si, že by zmiernila jeho návšteva šírenie hoaxov, ak by "neveriaci" Slováci, videli vojnu premiérovou optikou? Ako hodnotíte jeho neúčasť na návšteve v Kyjeve?
Mrzelo ma, že nešiel. Rozumiem jeho dôvodom a ocenil som jeho sebareflexiu, no aj tak by som ho tam bol býval radšej videl. Nemyslím si, že by jeho prítomnosť v Kyjeve zmiernila šírenie hoaxov, ale mohla by mu dať lepšiu, stabilnejšiu pozíciu pri formulovaní slovenského stanoviska k vojne. Príklad prezidenta Zelenského ukazuje, že silný príbeh vie byť neuveriteľne motivujúcim činiteľom.
Po tom, ako Rusi vtrhli na Ukrajinu, viacerí fanúšikovia Vladimira Putina vojnu odsúdili, no z jej vypuknutia vinia USA a NATO, spomínajú vojnu na Balkáne. V súvislosti s tým sa objavuje pojem "what-aboutizmus". Čo sa odvádzaním pozornosti snažia obhajovatelia Putina dosiahnuť?
Ján Markoš v knihe Sila rozumu tento anglický pojem používa v slovenskej verzii - ačohentizmus. Je to poukazovanie na prešľapy iných. Bombarduje sa v Mariupole? "A čo hentí?", pýtajú sa ačohentisti a ukazujú od Sarajeva cez Afganistan až po Irak. Snažia sa tým ukázať, že ozbrojené konflikty tu boli aj predtým a nikto sa nad nimi tak veľmi nepozastavoval.
Cieľom je zrejme poukázaním na nezáujem v minulosti alebo v iných krajinách znížiť dôležitosť tohto aktuálneho konfliktu a urobiť z neho len jeden ďalší z dlhého radu konfliktov. Ačohentizmus je argumentačný faul, ktorého cieľom je poukázať na domnelé pokrytectvo. Človek vraj nemá právo odsúdiť konkrétne konanie konkrétneho aktéra, ak neodsúdil podobné konania podobných aktérov.
Avšak fakt, že niekto v minulosti niekoho zavraždil, nerobí z vraždy, ktorú sledujeme, o nič menej obludnú vec. Ak Ukrajinu napadli Putinove vojská a vraždia civilné obyvateľstvo, je to odsúdeniahodné bez ohľadu na to, čo sme si kto mysleli o bombardovaní Juhoslávie. Je možné, že nie sme konzistentní. OK. Ale to nezmierňuje utrpenie ľudí, ktorých dnes sledujeme v správach. A nezbavuje nás zodpovednosti pomôcť.
Môžem ako radový používateľ sociálnych sietí prispieť k zastaveniu šírenia hoaxov?
Môžete. Tým, že budete hovoriť so svojimi blízkymi. Mamou, babkou, vzdialenými príbuznými. O tom, ako sa majú, čo ich trápi, čoho sa boja. Ak budú mať k vám dôveru, budú cítiť, že si ich vážite a záleží vám na nich, nebudú sa na veci, ktoré vy sama zdieľate na sociálnych sieťach, pozerať s takou nedôverou. A možno ich aj posunú ďalej. Čím sa zmení bublina ľudí a obsahu, ktorým sú vystavení.
Propaganda a dezinformácie potrebujú živnú pôdu. Rozhádanú, fragmentovanú spoločnosť, ktorá je plná nedôvery a podozrievania. V zdravých komunitách, v ktorých sa skutoční ľudia v skutočných vzťahoch navzájom podporujú, nemajú až takú šancu. Samozrejme, s výnimkou komunít, ktoré okolo tej propagandy vznikli.