Španielsko exhumuje telá odporcov diktátora Franca, aby ich rodiny mohli dôstojne pochovať
V roku 1940 boli tisíce odporcov diktátora Francisca Franca Bahamonde zastrelené a uvrhnuté do masových hrobov. Teraz sa tieto hroby otvárajú.
Medzi 16. marcom a 3. májom 1940 bolo v španielskom meste Guadalajara súdených a zastrelených 26 republikánskych vojakov, robotníkov, komunistov a odborárov.
Ich telá hodili do štyri metre hlbokej jamy v rohu miestneho cintorína vyhradeného pre samovrahov, nepokrstených, nepriznaných a nenapraviteľne bezbožných. Počas Francovej diktatúry bola oblasť uzavretá a príbuzných nechali vzdať úctu hádzaním kytíc cez stenu. Informoval o tom denník The Guardian.
Dnes sa však telá masového hrobu č.4 na mestskom cintoríne v Guadalajare vykopávajú na dôstojné pochovanie. Vynárajú sa do krajiny, ktorá je stále trpko rozdelená v otázke, ako sa vysporiadať s toxickým dedičstvom občianskej vojny a štyrmi desaťročiami trvajúcej diktatúry, ktorá nasledovala.
Ako pamätník obetiam španielskej občianskej vojny bolo v roku 1957 postavené Údolie padlých. Údolie padlých, so 150-metrovým krížom, ale dlho pôsobilo skôr ako symbol pre tých, ktorí ľutujú koniec frankizmu a jeho krédo národného katolicizmu.
Protilátka na vypuknutie totalitných režimov
Historik Martínez hovorí, že práve preto sa musí toto miesto zmeniť na miesto slávnostnej spomienky, kde sa návštevníci môžu prísť dozvedieť o všetkom, čo mauzóleum malo oslavovať a symbolizovať. „To je najlepšia protilátka na vypuknutie totalitných režimov. Je to ako návšteva nacistického vyhladzovacieho tábora, keď odchádzate, robíte to s pevným odhodlaním, že tieto veci by sa už nikdy nemali opakovať."
Najväčší masový hrob v Španielsku je preplnený pozostatkami asi 33 800 ľudí z nacionalistickej aj republikánskej strany, ktorých kosti boli vykopané z cintorínov po celom Španielsku a znovu pochované v pamätníku v predstieranom pokuse o zmierenie.
Dôležitosť témy ľudských práv
Hoci tam bolo s vedomím a dovolením rodín odvezených 21-tisíc súborov pozostatkov – a tie z nacionalistickej strany boli označené menami a priezviskami – zvyšok prišiel v škatuliach, v ktorých bolo len uvedené, koľko tiel obsahujú a z ktorého mesta pochádzajú.
Kým exhumácie sú rodinnými záležitosťami, forenzný antropológ Etxeberria sa domnieva, že by mohli mať širší dosah a význam. "Vždy si myslím, že takéto veci pomôžu rozšíriť rozhovor o ľudských právach," hovorí. „Mladí ľudia sa už učia o hodnotách ľudských práv. Keď som bol mladý, nikdy sme nemali takéto školenia a vzdelávanie o ľudských právach. To ukazuje, že sú pozitívne veci, ktoré sa dajú urobiť v mene tých, ktorí trpeli.“
Pre mnohé rodiny je už však neskoro. Manuel Lapeña, ktorého otca a strýka zabili Francove sily v prvých dňoch občianskej vojny, zomrel minulý mesiac vo veku 97 rokov. Jeho rodina je smutná a nahnevaná, že sa nedožil toho, aby telá vytiahli z údolia a znovu pochovali vo svojej domovskej dedine Villarroya de la Sierra.
„Uverím tomu všetkému, keď to uvidím na vlastné oči,“ hovorí Manuelova dcéra Purificación. „Máme toho naozaj dosť, ale ide o to, že teraz hovoríme o ľuďoch, ktorí sú naozaj starí, ako bol môj otec. Sú poslední, ktorí skutočne poznali ľudí (ktorí boli znovu pochovaní v údolí) a jeden po druhom miznú.“
Tento pocit frustrácie zdieľa aj Emilio Silva, prezident Asociácie pre obnovu historickej pamäti (ARMH), ľudskoprávnej skupiny, ktorá dve desaťročia strávila exhumáciou masových hrobov a kampaňou za spravodlivosť pre Francove obete.
Jedným z príbehov je aj príbeh rodiny Jesúsa Ropero. Ten vedel o svojom prastrýkovi len málo, okrem toho, čo si jeho matka pamätala z detstva. Felipe Sanz Rueda, „veľmi idealistický a ľavicový“ výrobca dreveného uhlia, bol 26. apríla 1940 vzatý z väzenskej cely a zastrelený pri múre cintorína. Mal 27 rokov. Jeho prasynovec, 65-ročný fotograf na dôchodku, minulú noc náhodne objavil jeho meno v ARMH tweete.
Poznanie histórie
"Moja matka mu do väzenia nosila jedlo," hovorí Ropero. „Jedného dňa mu vzala jedlo ako obvykle, keď tam prišla, povedali jej len, že už tam nie je. To bolo všetko. Každý vedel, že ak povedia, že tam niekto nie je, tak je tu na cintoríne.“
Myšlienka zabudnúť na to, čo sa stalo, hovorí Ropero, je nemožná. „Toto je príbeh, ktorý treba vyrozprávať ako každý iný a musíme zistiť čo najviac. Ľudia niekedy hovoria, že ide o otváranie starých rán, ale ja si myslím, že je to presne naopak. Ľudia sa cítia lepšie, keď poznajú históriu a majú späť svojich príbuzných. Myslím si, že to hojí rany. “
