Trump sa s dohodou o ťažbe na Ukrajine zrejme prepočítal. Dáta o ložiskách sú ešte z čias ZSSR, kopanie by stálo miliardy
Donald Trump plánuje uzavrieť dohodu, ktorá by Spojeným štátom zabezpečila prístup k ukrajinským nerastným surovinám kľúčovým pre moderný priemysel a obranu. Očakáva sa, že by tento obchod mohol pomôcť USA znížiť závislosť od Číny, no realita ukrajinských zásob a ich dostupnosti je omnoho komplikovanejšia.
V rukách Ruska
Ak by aj Trump chcel na Ukrajine spustiť serióznu ťažbu, jedna podstatná vec mu v tom môže brániť – mnohé z najbohatších ložísk sú dnes pod ruskou okupáciou. Kľúčové náleziská vzácnych zemín, ako Azovske a Mazurivske v Doneckej oblasti či Novopoltavske v Záporoží, sú buď priamo pod ruskou kontrolou, alebo v oblastiach, kde prebiehajú ťažké boje.
Podľa ukrajinskej vicepremiérky Julie Svyrydenko Rusko obsadilo suroviny v hodnote 350 miliárd dolárov, pričom niektoré odhady hovoria o biliónových stratách.
To Trumpa stavia pred dilemu – bude musieť buď podporiť Ukrajinu, aby získala tieto ložiská späť, alebo hľadať iné zdroje, potenciálne aj od Ruska.
Prečo bol taký sebavedomý?
Ako je teda možné, že americký prezident, ktorý mal pravdepodobne k dispozícii celé tímy poradcov a odborníkov, navrhol túto potenciálne nevýhodnú dohodu? So zaujímavou teóriou prišiel analytik agentúry Bloomberg Javier Blas, na ktorú upozornil web Seznam Zprávy.
Blas sa domnieva, že Trumpov tím sa mohol odvolávať na dokument organizácie NATO Energy Security - Centre of Excellence. Ide o poradenskú inštitúciu Aliancie, ktorá však priamo nespadá pod jej velenie.
Táto inštitúcia v roku 2024 zverejnila analýzu, ktorá ponúka veľmi optimistický pohľad na potenciálne nerastné bohatstvo Ukrajiny. V dokumente sa niekoľkokrát uvádza, že krajina disponuje množstvami surovín, ktoré tvoria veľkú časť celkových svetových zásob - napríklad, 7 % celosvetových rezerv titánu, či 20 % rezerv grafitu. Analýza dokonca tvrdí, že Ukrajina by potenciálne mohla zásobovať celý globálny dopyt po mineráloch.
Zdroj však nie je taký dôveryhodný, ako sa na prvý pohľad zdá. Dokument totiž nebol podrobený ani serióznemu fact-checkingu a hoci nesie značku Aliancie, oficiálne autorský proces nezastrešila. NATO dokonca muselo vydať stanovisko, v ktorom uvádza, že nejde o oficiálnu analýzu, ale skôr o „názor autora“.