Prvou obývateľnou planétou v našej slnečnej sústave nemusela byť Zem
Človek by na jej povrchu žil maximálne niekoľko sekúnd. Hoci na planéte Venuša v súčasnosti panujú skutočne pekelné podmienky, v dávnych dobách mohla byť prekvapivo príjemným miestom na život.
Od oceánov ku kyselinovému peklu
O planéte Venuša sa zvykne hovoriť ako o zlej dvojičke Zeme. Našej planéte je podobná zložením aj veľkosťou. Problém je v extrémnych podmienkach, ktoré na planéte dnes panujú.
Na povrchu je teplota dosť vysoká na to, aby roztavila olovo a toxický charakter zvýrazňujú oblaky plné kyseliny sírovej. Extrémny je aj obrovský tlak. Podmienky na prvý pohľad vyzerajú takmer pekelne, ale na Venuši to vyzeralo aj úplne inak.
Najnovšie prezentované závery ukazujú Venušu z odlišného uhla pohľadu. Planéta pomenovaná po rímskej bohyni lásky mala mať miernejšie podnebie a na povrchu sa kedysi rozprestierali hlboké oceány. Venuša tak vyzerala v čase, keď na zemi žili len primitívne mikroorganizmy.
"Ak by ste žili pred tromi miliardami rokmi v tropickom pásme a v nízkej nadmorskej výške, teplota na povrchu by nebola odlišná od trópov na Zemi," povedal jednoznačne Michael Way z NASA Goddard Institute for Space Studies. Podľa jeho predstavy väčšinu dňa zahaľovali Venušu mraky a vytrvalo pršalo.
Vo oceánoch Venuše mohlo dôjsť k rovnakému zázraku, aký sa objavil na Zemi – ku zrodu života. Za milióny rokov sa totiž z oceánov stali inkubátory so stabilnými podmienkami.
To sa výrazne zmenilo - povrch planéty sa v súčasnosti "varí" pri 462 stupňoch Celzia, čo z nej robí najhorúcejšiu planétu Slnečnej sústavy.
Potrebujeme nástupcu sovietskych sond
Príjemnú minulosť Venuše odhalili odborníci pomocou virtuálneho modelovania. Počítačový model najprv „nakŕmili“ všetkými dostupnými údajmi. Pracovali s možnosťou, že pred 2900 miliónmi rokov bolo na povrchu našej dvojičky priemerne 11 stupňov Celzia a ako Slnko naberalo na sile, teplota pomaly stúpala. Pred 715 miliónmi rokov už bola teplota vyššia o 15 stupňov Celzia.
Modelovaniu môže pomôcť viac údajov, napríklad chemická analýza povrchu planéty a jej atmosféry. Tieto údaje by mohli naznačiť odpoveď na otázku, kedy začali Venušine oceány miznúť. Na to si ale budeme musieť počkať.
Momentálne robí dozor nad Venušou japonská sonda Akatsuki. Pred piatimi rokmi bola v núdzovom režime, ale minulý rok sa ju podarilo dostať na obežnú dráhu planéty. Ešte väčší prínos by však priniesli sondy s pristávacím modulom. Sovietske a americké sondy z čias vesmírnych pretekov však nedokázali prežiť pekelné podmienky na povrchu.
Trochu lepšie sa darilo tým sovietskym, ktoré pred tým, ako sa „roztopili“, stihli poslať niekoľko záberov z povrchu Venuše.
NASA uvažuje o vyslaní novej sondy Veritas v roku 2021. Mala by sa sústrediť na topografiu povrchu, ale opäť ho spozná len z orbitu.
