Detský pacient nemá garantovaný sprievod blízkej osoby. Odlúčenie od rodičov môže viesť k emočným problémom, hovorí psychologička

Bezpečná mamina a tatino

Rodič a dieťa sú prepojení, pretože sú vo väzbe, približuje Krištínová. „Rodič a dieťa sú prepojení, pretože sú vo väzbe. Dieťa má nejakú svoju triádu, z ktorej pochádza. A tá triáda znamená, že to je jeho bezpečné prostredie - je to jeho bezpečná mamina a bezpečný tatino,“ vysvetlila s tým, že ak sa dieťa ocitne v nemocnici, tak je to väčšinou pre niečo, čo mu nie je príjemné.

Dieťa preto počas pobytu v nemocnici stráca bezpečie. V tejto situácii zohráva rodič významnú úlohu. "Rodič je tam pre dieťa veľmi dôležitý, pretože vytvára veľkú podporu. Saturuje sa tým bezpečie pre dieťa, že 'som tu s tebou a pre teba, a dôverujem, že to spoločne zvládneme'," zdôrazňuje psychologička.

Čím je dieťa menšie, tým je citlivejšie

Počas hospitalizácie maloletej osoby bez prítomnosti blízkej osoby záleží aj na veku pacienta. "Čím je dieťa menšie, tým je citlivejšie, pretože nervový systém dieťaťa ešte nie je vyvinutý. Dieťa veľmi intenzívne vníma toto odlúčenie a zvlášť, keď sa jedná o malinké bábätká," vysvetľuje Krištínová, pričom dodala, že deti sú v tomto veku veľmi citlivé na takto veľké emočné preťaženie, a preto je prítomnosť rodiča či inej blízkej osoby tak dôležitá.

Emočné problémy

Odlúčenie bábätiek od matky a narušenie primárneho bondingu môže dokonca viesť aj k emočným problémom. „Spomínam si na klienta, ktorý ako adolescent prišiel ku mne s úzkostnými stavmi.“ Rodič jej však nepovedal, že kvôli zdravotným komplikáciám bol klient ešte ako novorodenec hospitalizovaný a strávil mesiac v umelom spánku. „Primárny bonding ani nemohol prebehnúť, pretože bábätko bolo maminke hneď po pôrode zobrané a bola mu robená operácia. Malo to však naňho dopad,“ opisuje Krištínová.

"Dieťa si nepamätá všetky zážitky a spomienky, kedy bolo odlúčené od svojej maminky, ale pamäť jeho tela je tá, kde to ostáva v nevedomí. V neskoršom veku sa to prejavilo v úzkostných stavoch. Potom sme to na terapii spracovávali,“ vysvetlila psychologička.

Čítajte viac

Výkyvy nálad u detí sú bežné. Ak sú v extrémnej intenzite, treba spozornieť, tvrdí psychológ

Komunikácia potrieb

Rodič by dokázal pomôcť aj pri komunikácii potrieb dieťaťa voči lekárom a iným zdravotníkom. "Keď je dieťa malé, lekár je preňho veľká autorita, a hlavne je to dospelý človek. Čím je dieťa menšie, tak nevie komunikovať svoje potreby. A hlavne, tým, že je v nemocnici, nie je vo svojom bezpečnom prostredí, kde sa cíti byť uvoľnené.“ 

To podľa psychologičky vedie k pocitom strachu, napätia či podráždenia, následkom čoho môžu byť deti zakríknuté až zamrznuté, „lebo sa tam pre ne môže diať veľa dramatických zážitkov“.

Ani ukážkový prístup nenahradí rodiča

Dôležitú úlohu zohráva aj prístup zdravotníkov. „Veľmi dôležitý je profesionálny, láskavý prístup, aby od začiatku personál komunikoval s dieťaťom, oslovil ho menom, lebo je veľmi dôležité, aby to nebol len nejaký pacient. Toto vie veľmi veľa urobiť,“ zdôraznila psychologička.

Avšak, ani učebnicový prístup nenahradí rodiča. Ten nie je len veľkou oporou, ale aj bezpečným sprievodcom v novom prostredí. „Rodič je takým bezpečným sprevádzaním dieťaťa po všetkých tých vyšetreniach. Kdekoľvek sa pohybujú, nemocnica je úplne nové prostredie pre to dieťa. Rodič je bezpečným sprievodcom po celom tomto novom prostredí,“ dodala s tým, že sa navyše dieťa cez rodiča intenzívne upokojuje.

Spracovanie zážitku nekončí príchodom domov

Krištínová tiež pripomenula, že dieťa akýkoľvek zážitok z nemocnice, a to aj v prípade, že mali pri seba rodiča, spracováva dlhšie. „Nespracuje to za jeden alebo dva dni, ale je to proces, kým tento zážitok odznie.“

„Aj po príchode domov, do toho bezpečného prostredia, je veľmi dôležité, aby rodičia podporili pokojové aktivity a boli pripravení na to, že dieťa môže byť ešte frustrované,“ dodala. 

Pozrite si reportáž z 26. februára o tom, že by malo byť garantované právo byť pri svojich deťom v nemocnici: