Prečo letí čas rýchlejšie, keď sme starší? 4 pohľady na záhadu starnutia
Deťom sa zdá, že na koniec školského roka alebo na Vianoce musia čakať celú večnosť. Starší človek zahltený každodennými povinnosťami a obavami má naopak pocit, že dni, týždne a mesiace mu utekajú akosi prirýchlo. Túto zvláštnu vec sa snaží vysvetliť niekoľko teórií.
1. Tik-tak biologické hodiny
Jedno z možných vysvetlení si pomáha s populárnym pojmom biologických hodín. Ženy hovoria o biologických hodinách pri plánovaní tehotenstva, termín však v širšom meradle používame aj pri vysvetlení fungovania metabolizmu.
Tak ako ľudské telo starne, metabolizmus sa spomaľuje a rovnako je to aj s tlkotom srdca a dýchaním. Detské srdcia bijú ako o závod, čiže za rovnaký časový úsek sa na pomyselnom zázname o biologickej aktivite objaví viacej značiek ako v dospelosti.
Značky si môžeme predstaviť ako čiarky zaznamenávajúce minúty na ciferníku hodín. Mladý organizmus zaznamenáva zvýšené množstvom biologických prejavov a ručičky na hodinách tínedžera jednoducho musia prejsť viac týchto značiek. Z toho môže plynúť pocit, že mladý organizmus musí prekonať viac „minútových“ čiarok, aby sa ručička dostala k hodinovej značke – a preto mu čas plynie rýchlejšie.
2. Poslušné čakanie v rade
Ďalšia teória o plynutí času hovorí o vzťahu k množstvu nových informácií, ktoré absorbujeme. Veľa nových stimulov znamená ich dlhšie spracovávanie, a teda aj subjektívne vnímanie času je akoby spomalené.
Táto teória uvádza ako podporný argument vnímanie udalostí pred náhlou nehodou. Niektorí ľudia zaznamenali v momente tesne pred ňou akoby spomalené vnímanie času. Akoby sa do mozgu dralo príliš veľa informácií, ktoré však poslušne museli čakať, kým na ne príde rad.
Náš mozog zoči-voči novej nezvyčajnej situácii jednoducho začne fungovať v režime, pri ktorom zbiera detailnejšie spomienky. Výsledkom je, že v našich spomienkach sa potom vyrojí udalosť, ktorá sa zdá pomalšia ako v skutočnosti bola.
3. Detské objavy verzus rutina
Lenže ako dať predchádzajúcu teóriu do súvislosti s kontinuálnym spomaľovaním vnímania času, ktoré sa nedeje len pri výnimočných okamihoch? Tretia možná teória pripája do rovnice opäť aj náš vek.
Tak ako ľudia starnú, zvykajú si na svet. Dospelí kráčajú ulicami bez toho, aby si všímali detaily, okolie sa stalo rutinou, ktorá šetrí energiu. Malé dieťa však hľadí na okolie ako na neprebádaný svet, ktorý ešte len musí spoznať a len pomaly si naň zvyká. Deti musia spracovať omnoho viacej podnetov a ich mozog je vyťažený vytváraním mentálnej predstavy o svete.
Rutina každodenného života dospelých uľahčuje život a aj „posúvanie“ v čase je plynulejšie. Svoju úlohu zohráva aj neuroprenášač v mozgu dopamín, ktorý nám pomáha merať čas. Jeho hladina so starnutím klesá a naše hodinky sa vychyľujú dopredu.
4. Logaritmický prístup
Zdá sa, že vnímanie času akceleruje kontinuálne. Ako ľudské telo starne, čas začína letieť ako splašený. A práve tu je priestor vpašovať do časových teórií logaritmickú stupnicu. Jej výhodou je, že názornejšie zobrazí veličinu stúpajúcu v rozpätí niekoľko rádov. Tento princíp poznáme napríklad z Richterovej stupnice pre určenie intenzity zemetrasenia. Keď magnitúda vzrastie o jeden stupeň, neznamená to nárast o 10%, ale desaťnásobný nárast.
Logaritmický princíp môžeme zaviesť, keď si uvedomíme, že každý časový úsek je podielom času, ktorý sme už prežili. Pre dvojročné batoľa je jeden rok polovica života, čiže kým čaká na ďalšie narodeniny, zdá sa, ako keby uplynula celá večnosť.
Pre desaťročné dieťa znamená jeden rok len 10 percent jeho života a pre 20-ročného mladého človeka ide len o 5 percent života. Aby dvadsiatnik zažil rovnaký pomer nárastu veku ako dvojročný, musí prežiť nie rok, ale čakať až na svoje 30. narodeniny. Nie je teda prekvapením, že starší ľudia vnímajú starnutie rýchlejšie.
Ak použijeme logaritmickú škálu, nie každé desaťročie nášho života má rovnakú pocitovú dĺžku času. Podľa tejto teórie by sa vek nerozdelil na životné obdobia od narodenia do desiatich rokov, od desiatich rokov do dvadsiatky, od 20. narodenín k tridsiatky a tak ďalej.
Aby vnímanie času zodpovedalo rozdeleniu životných etáp, tak by sme skôr mal ľudský život rozdeliť od piatich rokov do desiatich, od desiatich do dvadsiatich a intervaly by sa stále zväčšovali. V časovej priamke by životná etapa od dvadsiatky do 40. rokov a od 40. rokov až po 80. rokov zodpovedala vnímaniu času dieťaťa od 5 do 10 rokov.
