Jednorožec predsa len žil po boku človeka. Vedci našli dôkaz
Populárne legendy o bájnom tvorovi môžu mať reálny základ. Vedci objavili dôkaz, že „sibírsky jednorožec“ vyhynul oveľa neskôr, ako sa doteraz predpokladalo. Na planinách ho stretávali aj naši predkovia.
Mytologický vzor čistoty
Mytológia nám ukazuje jednorožca ako ušľachtilé zviera s dlhým úzkym rokom na čele, ktoré pripomína koňa alebo antilopu.
Jednorožec je témou starovekých textov a dostal sa aj do kresťanského stredoveku, kde ho považovali za symbol čistoty a panenstva. Učenci sa dlho sporili o jeho existencii a dobrodruhovia sa chválili, že ho v odľahlých kútoch sveta naozaj videli.
Zviera s jedným rohom, ktoré zhruba zodpovedá našim predstavám, skutočne existovalo – a mohlo byť na začiatku týchto legiend. Vyhynutý tvor Elasmotherium sibiricum sa niekedy opisuje ako „sibírsky jednorožec“. Vedci dlho verili, že vyhynul pred 350-tisíc rokmi, svoje závery ale museli poopraviť. Jeho chlpatá verzia prežila v nehostinnej oblasti oveľa dlhšie.
Elasmotherium malo bližšie k nosorožcovi, napriek tomu v sebe má aj čosi z bájneho zvieraťa. Jeho sibírska verzia dosahovala približne výšku dnešného dospelého muža, dĺžku malo 4,5 metra. S váhou okolo 4 ton sa dokonca blížilo k mamutovi.
Na rozdiel od mýtickej predstavy bol „jednorožec“ lepšie vybavený na drsný sibírsky život vďaka zavalitej konštrukcii tela. Z hlavy mu nevyrastal štíhly čarovný roh, ale skôr masívny roh podobný nosorožcovi.
Prekvapujúce datovanie
Prevažne bylinožravé Elasmotherium sa potulovalo po zemi dlhšie ako sa predpokladalo a zrejme aj v dobe, keď sa o prežitie snažil aj Homo sapiens. K prekvapujúcemu datovaniu vedci prišli vďaka nálezu skamenenej lebky v Kazachstane.
Lebka sa našla dobre zachovaná, len s pár trhlinami. Patrila zrejme samcovi, ale keďže sa nenašli zuby, vek jeho dožitia sa nedal určiť. Záhadou zostáva aj príčina smrti.
Rádiokarbónová analýza ukázala, že vyhynutie „jednorožca“ treba posunúť do obdobia pred 29-tisíc rokmi a nie 250-tisíc, ako tvrdili paleontológovia skôr.
Vedci zo štátnej univerzity v sibírskom Tomsku sa snažia zistiť, ako tento jednorožec dokázal prežiť tak dlho. "S najväčšou pravdepodobnosťou našli útočisko na juhu západnej Sibíri, a tam nosorožce v porovnaní so zvyškom populácie vydržali najdlhšie. Existuje aj možnosť, že migrovali a na chvíľu obývali južnejšie oblasti," vysvetlil paleontológ Andrej Španskij.
Zatiaľ sa paleontológovia na základe nálezov zhodujú, že poslední chlpatí jednorožci obývali územie od rieky Don až k východu dnešného Kazachstanu.
