Základňa na Marse je možno priveľké sústo. Existuje aj iná možnosť
Spojené štáty plánujú v 30. rokoch tohto storočia vyslať ľudskú posádku na Červenú planétu. Misia na Mars, postavenie základne a návrat domov však bude mimoriadne technicky aj finančne náročným podujatím. Prestížny magazín ponúkol možnosť, ako dobyť Mars efektívnejšie.
V tridsiatych rokoch
Vyslanie ľudskej posádky k Marsu je veľkou výzvou kozmonautiky. Podarí sa človeku poprechádzať po Červenej planéte do roku 2030, ako sa pôvodne plánovalo? Zrejme nie, s obdobím 30. rokov 21. storočia sa však stále ráta.
O výskume Marsu hovorí Európska vesmírna agentúra aj Rusko, najväčšiu šancu zapichnúť vlajku do marťanskej pôdy má americká NASA, ktorá už na misii intenzívne pracuje.
Užitočné informácie na Marse zbiera jej rover Curiosity, do roku 2030 by sa tam mali vydať ešte sondy InSight a Science, Európania pošlú ExoMars.
NASA je už s prípravami pomerne ďaleko. Vie, ako budú vyzerať skafandre, cieľ by mala dosiahnuť kozmická loď Orion a pomôcť by mala nosná raketa Space Launch System.
Finančné aj technologické limity
Problémom sú ako vždy financie. Na splnenie priekopníckeho cieľa je nutná politická podpora, pretože NASA je závislá od pravidelného schvaľovania svojho rozpočtu v Kongrese. Bez podpory politikov by nemali jej projekty za miliardy dolárov šancu. Pionierskej misii by najviac prospel projekt oddelený od republikánsko-demokratických cyklov americkej politiky.
Druhým problémom sú technologické limity. Pristátie na Marse je nebezpečné, stavba prípadnej základne náročná a dlhý pobyt v prostredí, ktoré nechráni magnetické pole Zeme, by bol zdraviu škodlivý. Magazín Space.com sa zamyslel nad tým, čo by mohlo byť najvýhodnejšou alternatívou ku „klasickej“ misii na Mars.
Namiesto misie orbitálna stanica
Misia na Mars s ľudskou posádkou je stávka na jednu kartu, ktorá nemusí vyjsť. Podľa Space.com sa ponúka iná možnosť – čo tak postaviť na orbite Marsu nasledovníka medzinárodnej vesmírnej stanice, ktorá o niekoľko rokov doslúži?
Táto možnosť by zároveň znamenala väčšiu spoluprácu a využitie súkromných firiem a medzinárodných tímov. Dobytie Marsu by zostalo cieľom, ale spôsob by sa líšil. Nešlo by len o jednorazový výlet na Červenú planétu, ale vybudovanie základne pre budúce skúmanie povrchu planéty.
Zo stanice by sa dali kontrolovať roboty na marťanskom povrchu, alebo komunikovať s prieskumníkmi na planéte. Všetko by prebiehalo takmer bez časového obmedzenia, v reálnom čase. Spojenie medzi Zemou a Marsom totiž môže mať oneskorenie aj 24 minút, čo komunikáciu mimoriadne komplikuje.
Vybudovanie marťanskej stanice má ešte jednu východu, nevyžaduje si zložitý vývoj. Space.com presviedča, že k jej budovaniu sa dá pristúpiť prakticky ihneď, stačí posielať k Marsu komponenty, z akých sa skladala Medzinárodná vesmírna stanica (ISS).
Nácvik aj recyklácia ISS
ISS nás za dve dekády existencie naučila mnohému. Toto výskumne stredisko je miestom spolupráce USA, Ruska, Európy, Japonska, Kanady a Brazílie. Na doprave sa podieľali americké raketoplány, ruské kozmické lode a v poslednej dobe aj lode súkromnej spoločnosti.
Unikátny objekt obiehajúci okolo Zeme je tiež akoby laboratórium pre testovanie limitov ľudského tela vo vesmíre. S ISS sa ráta až do roku 2024. Dovtedy ju môžeme použiť aj ako platformu na pochopenie konštrukcie modulárnych stavieb. Keď doslúži, stane sa najväčším kusom odpadu vo vesmíre. Namiesto znehodnotenia by mohlo prichádzať do úvahy aj využitie niektorých existujúcich častí pre projekt marťanskej vesmírnej stanice a na kostre ISS by sa mohla nacvičiť montáž a demontáž.
Recyklácia ISS by zároveň znamenala aj zvýšenie návratnosti finančných zdrojov, pretože doteraz je to najdrahší samostatný projekt v ľudskej histórii. Náklady na stavbu a prevádzku sa odhadujú na 150 miliárd dolárov.
Matematici objavili zachytenie
Vyslanie posádky alebo sondy k Marsu si vyžaduje zložité výpočty. Doteraz sa využívali obdobia takzvaných štartovacích okien, kedy je vzájomná pozícia Marsu a Zeme výhodná a umožňuje najkratšiu trasu. Marťanská stanica sa však môže budovať aj hneď, kľúčové sú pravidelné dodávky komponentov na orbitu. Dodávky by sa mali vysielať bez ohľadu na štartovacie okno, čomu pomohol nedávny objav na poli orbitálnej mechaniky.
Matematici Edward Belbruno z Princetonu a Francesco Topputo z Politecnico di Milano popísali unikátny mechanizmus nazývaný balistické zachytenie.
Doteraz sa sonda vysielala na miesto, kde sa predpokladalo, že sa bude planéta nachádzať. Balistické zachytenie funguje tak, že sonda je navedená na dráhu, ktorá sa zhoduje s obežnou dráhou planéty. Sonda letí tesne pred planétou a keď ju planéta doženie, tak ju pritiahne svojou gravitáciou k sebe bez toho, aby sa musel použiť raketový motor. To znamená výrazné ušetrenie času aj paliva.
