Svedectvo z ukrajinskej Avdijivky: Vojna zabíja život. Včely sú agresívnejšie, mlieko chutí inak
Obyvatelia bojmi zmietanej Avdijivky nemajú zaručený nový deň, napriek tomu odmietajú evakuáciu. Včely sú agresívne, nepáči sa im, keď sa zem od výbuchu trasie. Vojnu vnímajú aj kravy, chuť mlieka už nie je taká, ako bývala. Ako vyzerá všedný deň miestnych obyvateľov?
V blízkosti Proninovho domu sa nachádzajú ďalšie dva obývané domy. Ľudia sú hrdí na to, že sa o seba navzájom starajú. Vtáky štebotajú v pozadí explodujúcich nábojov. "V lete to tu nie je také zlé,“ povedal. "Niekedy môžu vtáky prehlušiť paľbu. Ale aj vtáky v zime odídu a musíme sa na to pripraviť."
Nedostatok potravy trápi všetkých obyvateľov, strach naháňa aj nadchádzajúca zima. "Minulú zimu teplota klesla na -20 stupňov Celzia. Bolo to hrozné," povedal. Pronin kedysi pracoval v bani. Keď na svojej príjazdovej ceste lopatami hádže uhlie, priznáva, že to nie je také jednoduché ako kedysi. "Prial by som si, aby sa našiel niekto mladší, kto by mohol pomôcť s prácou, ale všetci mladí ľudia odišli," povedal.
Zmenila sa chuť mlieka
Tetyana Išinková (62) opatrne kráča so svojím manželom Koljom na pole, kde sa pasú ich kravy, zatiaľ čo v diaľke sa ozývajú zvuky výbuchov. Volá na nich ich menami: "Zorka! Askya!" Pozerajú na ňu, ale ona upiera oči na miesto, kde pole končí a začínajú sa ruské opevnenia. Za nimi možno vidieť betónové obytné bloky Rusmi okupovaného mesta, ktoré vrhajú svoje siluety proti vychádzajúcemu slnku.
"Kolja, bojujú. Možno by sme mali počkať," povedala manželovi. "Vždy sa bijú," zavrčal a pokračoval v chôdzi hlbšie do poľa, aby priviedol kravy z ich pastviny.
"Niekedy do tohto poľa padajú ruské rakety," povedala Tetyana a ukázal na kráter zarastený trávou. "A niekedy odtiaľto strieľa ukrajinské delostrelectvo," prezradila a ukázala na hromadu roztrúsených nábojov. "Zvykli sme si, ale pre kravy je to ťažké. Chuť mlieka už nie je taká, ako bývala."
Okno na prístrešku pre kravy sa roztriaslo v momente, keď neďaleko pristál granát. Tetyana prestane s dojením a položí si pravú ruku na srdce. Jej hrudník zviera bolesť, ktorú, ako hovorí, spôsobuje stres. Utrie si slzy a bez slova pokračuje v dojení.
"Keď ľudia z Avdijivky odišli, nechali tu svoje zvieratá a veľa z nich zomrelo. Pokiaľ viem, v našom meste sú len dve ďalšie kravy. Neviem si predstaviť, že by som ich opustila," dodala.
Vďaka mlieku, ktoré predáva, si môže dovoliť nakupovať lieky pre ňu a manžela, a rovnako tak aj potraviny či seno potrebné pre kravy, aby prežili zimné mesiace. "Som unavená. Som unavená z tohto života, ale musíme to robiť, aby sme prežili. Priala by som si, aby sme jedného dňa mohli byť pokojne pochovaní v našom meste, nie kvôli tejto vojne," želá si Tetyana.