Svedectvo z ukrajinskej Avdijivky: Vojna zabíja život. Včely sú agresívnejšie, mlieko chutí inak
Obyvatelia bojmi zmietanej Avdijivky nemajú zaručený nový deň, napriek tomu odmietajú evakuáciu. Včely sú agresívne, nepáči sa im, keď sa zem od výbuchu trasie. Vojnu vnímajú aj kravy, chuť mlieka už nie je taká, ako bývala. Ako vyzerá všedný deň miestnych obyvateľov?
Vplyvom ruskej invázie na Ukrajinu klesol počet obyvateľov Avdijivky na východe Donbasu z 30-tisíc na 1600 obyvateľov. Veľa z nich jpatrí k staršej generácii, ktorá odmieta evakuáciu. Žijú uprostred pustatiny rozbitých budov a znášajú takmer neustálu hrozbu ostreľovania. V snahe o prežitie sa musia spoľahnúť na svoje záhrady a jeden na druhého, píše RFE/RL.
Zlý rok pre med
"Moje včely sa stali agresívnymi. Predtým také neboli. Pri výbuchoch sa zem trasie a to sa im nepáči," povedal 70-ročný Leonid Tarasov, ktorý sa stará o svoj včelín v sade za domom.
Ani hukot, ani dunenie ukrajinského delostrelectva z neďalekého pozemku Leonida netrápi. Plne sa koncentruje na svoju prácu. Jeden po druhom vyťahuje rámiky z jedného zo svojich 14 úľov. Opatrne striasa včely z plástov a skúma ich.
"Je to zlý rok pre med," hovorí. "No, ani ten posledný nebol dobrý. Je vojna. Nemôžem úle vyniesť na polia ako kedysi. Tu už včely nemajú dosť kvetov, na ktoré by mohli lietať. Toto je pre ne bezpečnejšie." Potom sa pozrel na úľ, ktorý má v streche zapichnutý náboj. Jeho pery sa zúžili do tenkej čiary. "Aspoň by som si to chcel myslieť," dodal.
Dom, v ktorom žije s manželkou Nadiou, sa nachádza len dva kilometre od ruských pozícií. Po sade sú rozhádzané zvyšky rakiet spolu s guľkami, črepinami a nábojnicami z vyhorenej munície. Všetko sú to spomienky na boje, ktoré sa zdajú byť nikdy nekončiace.
Staršiemu páru bolo povedané, aby sa evakuoval, ale odmietol. "Nikam nejdeme. Ako to vidím ja, vojna zabíja život a my musíme zostať tu, aby sme ho zachovali. Kam by išli moje včely, keby som odišiel?" spytoval sa Tarasov, keď preniesol rámy úľov do svojho extraktora medu, pol storočia starého stroja.
"Mal som šťastie, že som našiel tento ručný extraktor. Všetky, ktoré som používal, potrebovali na chod elektrinu, takže sú zbytočné," hovorí. Obyvatelia Avdijivky už vyše roka žijú bez elektriny, tečúcej vody či plynu.
"Život je ťažký, ale zvykáme si. Pomáhame si tu. Nie je dosť ľudí, ktorým by som mohol predať med, ale aj tak ho zbieram. Ak ho neviem predať, v zime ho podarujem susedom,“ povedal. "Som včelár a som tu, aby som sa postaral o svoje včely. Aj oni sa postarajú o mňa. Osladia mi život medom a budem tu s nimi až do konca."
Paľbu prebíja vtáčí štebot
Je päť hodín ráno a Valerij Pronin (70) sedí vo svojej kuchyni. Výbuchy vonku sú príliš hlasné, aby mu umožnili zaspať. "Je to takto každú noc," povedal.
Pred dvoma týždňami mu pred domom pristál granát a spôsobil, že črepiny preleteli cez okno do jeho spálne. Nebolo to jediný raz, čo bol blízko smrti. Jazvy vojny sú vidieť všade okolo jeho domu, ktorého steny zašpinilo delostrelecké strelivo.
"Moje dcéry a vnúčatá sa o mňa boja. Chceli by, aby som odišiel, ale ja to neurobím. Prežil som 10 rokov vojny a pár ďalších ma nezabije," hovorí. Pronin má malý ovocný sad a záhradu, kde pestuje zeleninu. Chová aj sliepky a kačice. Zabíjal kura pre svojho suseda Kava. "Je nás veľmi málo, ale sme tu jeden pre druhého. Takto udržujeme toto mesto pri živote," povedal.