Nacionalisti a populisti sú v kurze. Vracia sa do Európy temnota z minulého storočia?
Po tom, čo polícia v utorok zastrelila 17-ročného mladíka z francúzsko-alžírskej rodiny neďaleko Paríža, zadržiava dych, keďže sa nepokoje začali šíriť po celej krajine a vychádzajú z často sociálne zanedbávaných predmestí.
Potom sú tu ultrakonzervatívne, autoritárske vlády v Poľsku a Maďarsku. Zoznam naozaj pokračuje ďalej a ďalej. Vrátane Nemecka, stále tak citlivého na svoju fašistickú minulosť.
Tamojšie prieskumy teraz dávajú krajne pravicovej AfD šance predbehnúť sociálnych demokratov (SPD) kancelára Scholza. Minulý víkend získal kandidát AfD po prvý raz miestne vedenie. SPD to nazvala "politickým prelomením hrádze".
Čo sa deje?
Naozaj milióny a milióny európskych voličov podliehajú krajnej pravici? Alebo ide skôr o protestné hlasovanie? Či znak polarizácie medzi mestskými liberálnymi voličmi a konzervatívnym zvyškom? A čo vlastne myslíme, keď označujeme strany ako "krajne pravicové"?
Pozrite sa, ako tvrdohlavo môžu znieť niektorí mainstreamoví politici, najmä pred voľbami, pokiaľ ide o imigráciu – vezmite si stredopravého holandského premiéra Marka Rutteho – alebo Emmanuela Macrona, ktorý sa označuje sám seba za centristu.
Mark Leonard, riaditeľ Európskej rady pre zahraničné vzťahy hovorí, že sa pozeráme na obrovský paradox. Na jednej strane sa mnohí mainstreamoví politici v posledných rokoch chopili hesiel alebo postojov krajnej pravice v nádeji, že ich okradnú o ich priaznivcov. Tým však napomáhajú tomu, aby krajná pravica vyzerala viac mainstreamovo.
V tom istom čase sa viaceré krajne pravicové strany v Európe zámerne posunuli viac k politickému stredu v nádeji, že prilákajú viac centristických voličov. Vezmite si napríklad postoje k Rusku. Veľký počet krajne pravicových strán – ako Liga v Taliansku, Marine Le Penová z Francúzska a rakúska Strana slobody mali tradične úzke väzby na Moskvu.
Po rozsiahlej invázii Vladimira Putina na Ukrajinu sa to stalo viac než nepríjemné, čo viedlo k tomu, že lídri strán zmenili svoju rétoriku. Mark Leonard uvádza vzťahy krajnej pravice s EÚ ako ďalší príklad ich "centrifikácie".
V EÚ sa obávali, že nastane dominový efekt
Po hlasovaní Spojeného kráľovstva o brexite v roku 2016 sa Brusel obával dominového efektu – Frexit (odchod Francúzska z EÚ), Dexit (odchod Dánska z EÚ), Italexit (odchod Talianska z EÚ) a ďalšie.
V mnohých európskych krajinách sa v tom čase darilo hlboko euroskeptickým populistickým stranám, no v priebehu rokov tieto strany cítili povinnosť prestať bojovať za odchod z EÚ alebo zmenu eura. To sa mnohým európskym voličom zdalo až príliš radikálne.