Rusi mi držali pištoľ pri hlave, hovorí ukrajinský partizán. Aby ochránil rodinu, založil odboj
Volodymyr Žemčugov je etnický Rus, ktorý pochádza z ukrajinskej Luhanskej oblasti. Na jar 2014 videl na vlastné oči aktivity proruských separatistov a príchod ruskej armády do jeho rodného mesta Krasnyj Luč.
Niekto mal vtedy lovecké zbrane, iným sa podarilo zbrane kúpiť. Ako ukrajinský partizán uvádza, v lete roku 2014 bolo napríklad možné kúpiť od miestnych kozákov kalašnikov len za 200 dolárov. Rusi spočiatku zbrane v oblasti aj rozdávali, chceli tak zvýšiť počet miestnych kozákov. Keď sa potom začala ukrajinská protiteroristická operácia a ukrajinské vojská sa blížili k Luhanskej a Doneckej oblasti, vstúpila na prelome augusta a septembra do oblasti regulárna ruská armáda, s delostrelectvom a tankami, dodáva Žemčugov. On sám medzitým vycestoval do Gruzínska, kde dovtedy podnikal a dovážal naspäť peniaze.
Skončil v zajatí
"V roku 2014 sme bojovali ako civilní obyvatelia, bez podpory armády. Až na konci roka 2014 sme sa pripojili k ozbrojeným silám Ukrajiny," hovorí Ukrajinec o partizánskom hnutí. V septembri roku 2015 dostal Volodymyr bojovú úlohu zamínovať elektrické vedenie pri vojenskom letisku v Luhansku. "Urobil som však jednu chybu. Keď som sa chcel vrátiť, zbadal som vojenskú kolónu a zľakol som sa, že by si ma mohli všimnúť. Takže som sa rozhodol ísť inou cestou. Celé to územie bolo však zamínované. Na jednu z mín som šliapol, vybuchla a ja som si stihol len zakryť rukami tvár," opisuje Žemčugov. Ťažko zraneného ho našli ruskí vojaci a odviezli ho do zajatia.
Osem mesiacov bol ostro strážený v nemocničnej izbe. Ako hovorí, v máji 2016 ho chceli vymeniť spoločne s niekdajšou dôstojníčkou ukrajinského vojenského letectva Nadijou Savčenkovou za dvoch ruských dôstojníkov.
"Potom vymenili iba Savčenkovú. Po mne chceli, aby som si kľakol na kolená a pred ruskými novinármi sa ospravedlnil za to, že som bojoval v ukrajinskej armáde. Tiež som mal povedať, že ma podplatili. Odmietol som a vtedy ma odviezli do väzenia," hovorí ukrajinský partizán. „Tam to bolo veľmi ťažké, tuberkulóza, žltačka, ploštice. Sedel som tam s normálnymi zločincami, bol som bez rúk, nevidel som, ale to ich nezaujímalo, každý mesiac prichádzali ruskí dôstojníci, vypočúvali ma a chceli, aby som s nimi spolupracoval. Zakaždým som odmietol," dodáva.
Nakoniec ho Ukrajina vymenila v rámci výmeny zajatcov v septembri 2016. O rok neskôr mu vtedajší ukrajinský prezident Petro Porošenko udelil jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní Hrdina Ukrajiny. Po prepustení odišiel Žemčugov do Nemecka, kde sa liečil niekoľko rokov a podstúpil tam osem operácií. Na amputované ruky dostal protézy. Teraz pracuje na ministerstve kultúry, cestuje po Ukrajine aj do zahraničia a rozpráva študentom aj diplomatom o ruskej okupácii.
Čo mu dodalo silu?
Po prvé, chcel ochrániť svoju matku, sestru aj kamarátov, ktorí sa nemohli ochrániť sami. "Tiež som nemohol odpustiť Rusom, že nás vtedy v noci takto prepadli, prekročili hranice a nevyhlásili pritom vojnu," hovorí. "Vedel som, čo je Rusko, čo je Sovietsky zväz. Zároveň som mal možnosť cestovať po Európskej únii, spoznávať európske hodnoty, slobodu slova, slobodu pohybu a vedel som, že nechcem žiť ako v Rusku, že chcem žiť v Európe," dodáva.