Malá hrčka im obrátila život naruby. Ako sa pacienti vyrovnávajú s rakovinou?
Pacienti s rakovinou sa okrem samotnej choroby musia vysporiadať aj s vlastnými emóciami. Prečítajte si príbehy ľudí, ktorým onkologická diagnóza zo dňa na deň zmenila život.
Dominika Kormanová
Dominika Kormanová vedie občianske združenie Amazonky, ktoré sa zameriava na pomoc ženám s rakovinou prsníka.
K združeniu sa dostala po tom, ako sa sama stala pacientkou. "Keď som mala 32 rokov, teda približne pred piatimi rokmi, nahmatala som si v sprche hrčku v podpazuší," povedala na úvod pre ta3. Nebrala to na ľahkú váhu a čo najskôr navštívila lekára. Ten ju poslal na biopsiu, ktorá jej neskôr potvrdila diagnózu.
Hrčku jej najprv vyoperovali a neskôr ešte musela absolvovať chemoterapiu v podobe infúzií. Chirurg jej odporučil aj vyšetrenie genetickej predispozície rakoviny. Výsledky ukázali, že jej rakovina bola geneticky podmienená a odporučili jej odstránenie oboch prsníkov a neskôr aj vaječníkov, aby sa znížila šanca návratu ochorenia. "Teraz som už vyliečená, no stále mám strach, že sa mi to vráti. Pravidelne musím chodiť na kontroly k onkologičke aj k iným špecialistom," zverila sa.
Keď dostala výsledok z biopsie, zo začiatku tomu nemohla uveriť. "Necítila som sa zle ani choro. Ako som mohla mať rakovinu? Neverila som, že sa ma rakovina zrazu týka, že sa mi to naozaj deje," uviedla. Následky choroby, a najmä liečby, začala pociťovať až počas chemoterapie. Cítila sa chorá, schudla a stratila vlasy. Neverila, že sa dokáže vyliečiť a myslela si, že sa jej život končí.
Vtedy spoznala občianske združenie Amazonky a jeho vtedajšiu predsedníčku Evu Bacigalovú, ktorá sama prekonala rovnakú diagnózu. "Keď som uvidela Evu, bola krásna, veselá a viedla aktívny život. Postupne som začala veriť, že ten môj sa nemusí skončiť a musím zabojovať," spomínala. Chorobu pred ostatnými neschovávala. Otvorene hovorila o svojej diagnóze, a tak neskôr zistila, koľko žien v jej okolí si prešlo rovnakým príbehom. Aj to jej dodalo odvahu bojovať. "Povedala som si, že neumieram a idem ďalej. Život sa mi ešte nekončí," dodala.
Psychicky sa však trápila i stratou vlasov. Dievčatá z Amazoniek jej poradili, aby sa ostrihala hneď po prvej dávke chemoterapie, keď zbadá, že jej začínajú padať vlasy. Nevidela tak to ich postupné vypadávanie. Po pár týždňoch sa s tým stotožnila, parochňu však nenosila, pretože si v nej pripadala ako cudzí človek. "Nemala som sebavedomie na to chodiť holohlavá. Nakoniec som si nakúpila šatky, s ktorými som sa i vyhrala. Ladila som si ich s oblečením a keď som šla na kamarátkinu svadbu, pripravila som si vkusný turban," popísala. Horšie sa jej zvykalo na výzor tváre. Vypadalo jej obočie, prepadli sa jej oči a stratila zdravú farbu. Upierala sa však na svetlý bod v budúcnosti - obdobie po chemoterapii.
Na odporúčanie lekára si dala neskôr aj odstrániť prsia. Pri prvej operácii sa jej pravý prsník iba jemne zdeformoval. "Pri ďalšej operácii ma operoval plastický chirurg, ktorý mi v rámci jedného zákroku odobral prsia a vložil namiesto nich silikóny," povedala. Esteticky je na nich podľa nej vidno, že sú umelé, no aj tak bola za ne vďačná.
O rok neskôr jej lekári odstránili aj vaječníky. "Pôvodne som chcela mať deti a rodinu, no táto diagnóza mi celé plány prevrátila," priznala. S partnerom museli prijať, že to pre nich nie je možné. Nechceli riskovať, že by sa jej rakovina vrátila, keďže nádory na vaječníkoch bývajú často komplikovanejšie, a je možné, že by sa jej už nepodarilo vyliečiť.
Počas celej choroby ju podporoval partner, teraz už manžel, a jeho i jej rodičia. Chodili s ňou na kontroly, snažili sa ju podržať a pomáhať jej, ako len vedeli. "Najhoršie to zobrali moji rodičia. Bol to pre nich veľký šok. Prijali to ťažko, no statočne," popísala. Jej partner od prvého dňa veril, že chorobu prekoná. "Veľmi mi pomohlo, že so mnou neplakal, no namiesto toho ma vypočul, podržal ma a so všetkým mi pomáhal. Keď mi bolo zle, povedal mi, aby som si išla odpočinúť. Veľakrát si zrušil program, aby so mnou mohol zostať. Keď som sa cítila psychicky vyčerpaná, vzal ma do obľúbenej kaviarne či na výlet, aby mi zlepšil náladu," spomínala Dominika.
Počas chemoterapie jej oholil hlavu a jemnými žartmi prinášal do smutnej situácie trochu zábavy a ľahkosti. "Jeho poznámky neboli kruté. Práve naopak, pomáhali mi dívať sa na celú situáciu aspoň trochu s humorom a neutápať sa v depresiách," vysvetlila. Je mu za všetku pomoc veľmi vďačná a obdivuje ho za to, ako celú situáciu zvládol.
Od diagnózy je aktívna v občianskom združení Amazonky, ktoré posledný rok vedie ako predsedníčka. "Medzi členkami sú iba ženy, ktoré si prešli alebo prechádzajú rakovinou prsníka. Tým, že sme to prežili na vlastnej koži, vieme pomôcť aj iným ženám, ktoré za nami prídu," povedala. Radia im, podržia ich v ťažkých situáciách a pomáhajú im s celým priebehom od diagnózy cez liečbu až po zotavenie. Okrem toho organizujú rôzne akcie a stretnutie a šíria osvetu o samovyšetrení. "Keď je choroba podchytená včas, je veľká nádej, že sa diagnostikovaná pacientka z choroby vylieči," uzavrela.
