ROZHOVOR: Bojujem na kultúrnom fronte za našu identitu, hovorí kuchár, vďaka ktorému je boršč oficiálne ukrajinské jedlo
Zatiaľ čo mnohí Ukrajinci bojujú so zbraňou v ruke, frontovou líniou Jevhena Klopotenka je kuchyňa. Cez ňu bojuje za ukrajinské tradície. Meno celebritného kuchára sa spája najmä s borščom. Vďaka jeho úsiliu je totiž polievka zaradená na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Čo by ste odkázali tým, ktorí tvrdia, že boršč je ruský?
Odkázal by som im, že asi aj pizza a cestoviny sú ruské, že aj croissant vymysleli v Rusku. Samozrejme, môžu ich pripravovať v Rusku, ale ich pôvod je v iných krajinách. Sú to ľudia, ktorí sa nevyznajú v histórii, a tým pádom im nemám čo povedať. Robil som výskum, pripravil som obrovský štós dokumentov. Takže ak majú títo ľudia nejaké dôkazy, napíšte mi, pozriem sa na to a vypočujem si vás. Ak to bude pravda, nemám problém zmeniť svoj názor. Ale som si istý, že takáto informácia neexistuje.
Boj na kultúrnom fronte
Angažujete sa aj na zlepšení systému výživy na ukrajinských školách. Prečo považujete práve túto iniciatívu za dôležitú?
Pretože viem, že jedlo je nástroj, ktorý môže vplývať na mnoho vecí a ľudí. Keď sme mali revolúciu dôstojnosti v roku 2014, mnohí ľudia pochopili, že chceme byť Ukrajincami, nie občanmi Sovietskeho zväzu. Práve preto musíme budovať svoju kultúru aj gastronómiu. Keď som začal hovoriť dospelým, aby nejedli sovietske jedlá, ktoré sú otrasné, povedali mi, že na tom vyrástli a nezmením ich. Tak som pochopil, že musím ísť do škôl. Začal som deti odtŕhať od tohto starého sovietskeho systému. Dávam im ukrajinské a svetové jedlá. Kedysi sa deti báli slova minestrone alebo oregano. Teraz postupne krok po kroku zavádzame v školách programy, aby sa deti cítili ako súčasť sveta, nie Sovietskeho zväzu. To bola moja hlavná myšlienka. Je aj v súlade so zdravím detí, lebo jedlá sme urobili modernejšími aj zdravšími. Čo by bolo lepšie než to, keď budem žiť o 15-20 rokov v krajine, kde deti vyrastajú na systéme stravovania, ktorý som pomohol vytvoriť?
Každý Ukrajinec, s ktorým máme možnosť hovoriť, aspoň nejakým spôsobom bojuje za svoju krajinu. Ako by ste opísali váš boj? Je to boj cez tradície za gastronómiu?
Dá sa povedať, že môj boj je na kultúrnom fronte. Nie je to len o gastronómii. To je len malá súčasť celkového obrazu. Hovorím o kultúre v širšom zmysle slova – akým jazykom rozprávate, ako sa volajú vaše mestá, aké máte názvy pamätníkov, akým spôsobom zmýšľate, ako sa staviate k historickým cennostiam. Jedlo mi v podstate otvára dvere k ľuďom, a potom im rozprávam o mnohých iných veciach, ktoré pomáhajú v tomto boji. Takže môj boj nie je len o gastronómii, ale aj o ukrajinskej identite. Jedlo je len súčasťou tohto procesu, bojujem na omnoho širšom fronte.
Do hĺbky študujete históriu ukrajinskej kuchyne. Kde nachádzate informácie?
Mnoho literatúry bolo zničenej. Ostali nám možno tri-štyri knihy s autentickou ukrajinskou kuchyňou. Je jedna kniha, kde autor opísal 140 jedál autentickej ukrajinskej kuchyne. Uvádzajú sa tam názvy jedál, ktoré sa inde nezachovali. Jediné, čo bola treba spraviť, bolo tieto jedlá znovuzrodiť. Začal som cestovať po regiónoch, čítať korešpondenciu rôznych ukrajinských spisovateľov, kde opisovali jedlá. Čítal som aj správy cudzincov, ktorí navštevovali územie Ukrajiny a jedli naše jedlá. Mnoho informácií je aj v chrámoch, lebo aj tam ľudia jedli. Všetko to zbieram dokopy a snažím sa vytvoriť obraz toho, ako vyzerala ukrajinská kuchyňa pred obdobím Sovietskeho zväzu. Postupne v tomto smere začíname napredovať, aby sme dokázali pochopiť, ako to naozaj vyzeralo, aké jedlá jedli 130 rokov dozadu.
Existuje aj nejaký prienik medzi ukrajinskou a slovenskou kuchyňou?
Nepovedal by som, že som expert na slovenskú kuchyňu. Ale zdá sa mi, že najviac nás spája to, že radi vezmeme nejaké cesto a varíme ho. My máme napríklad vareniky. Vy to nazývate inak, ale princíp je rovnaký. Obaja máme radi napríklad kefír alebo smotanu. Určite máme mnoho podobností v ingredienciách a produktoch, ktoré využívame. My sme to možno urobili iným spôsobom ako vy. Máte väčší vplyv európskej kuchyne. Na nás, bohužiaľ, viac vplývajú Turecko a Rusko. Sú to krajiny, s ktorými sme neustále bojovali, a tým pádom sme si aj vymieňali jedlá. Ak by sme sa vrátili o 200-300 rokov dozadu, myslím si, že naše kuchyne boli na 60 percent rovnaké alebo podobné.
