ROZHOVOR: Bojujem na kultúrnom fronte za našu identitu, hovorí kuchár, vďaka ktorému je boršč oficiálne ukrajinské jedlo
Zatiaľ čo mnohí Ukrajinci bojujú so zbraňou v ruke, frontovou líniou Jevhena Klopotenka je kuchyňa. Cez ňu bojuje za ukrajinské tradície. Meno celebritného kuchára sa spája najmä s borščom. Vďaka jeho úsiliu je totiž polievka zaradená na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
V rozhovore sa dozviete:
- ako sa vďaka nemu dostal boršč na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO,
- prečo pomáha zlepšovať výživu detí na školách,
- akým spôsobom bojuje za Ukrajinu on,
- čo majú podľa neho spoločné ukrajinská a slovenská kuchyňa.
Čo pre vás znamená tradičná ukrajinská kuchyňa?
Tradičná ukrajinská kuchyňa je taký mix, pretože sa premiešala s kuchyňou bývalého ZSSR. Je dôležité pochopiť, či ide o kuchyňu Sovietskeho zväzu, alebo ukrajinskú kuchyňu. Práve preto sa tým teraz zaoberáme. Snažíme sa rozpoznať to, čo je ukrajinská kuchyňa a ako s ňou ďalej pokračovať. Pre mňa bolo dôležité pochopiť, že sa delí na tri obdobia. Obdobie do Sovietskeho zväzu je autentická kuchyňa, ktorú pripravovali ukrajinskí vidiečania a mešťania. V kuchyni Sovietskeho zväzu sú napríklad rezeň po kyjevsky, kyjevská torta alebo vareniky (obdoba pirohov pozn. red.). Sú to naozaj vynikajúce recepty. Teraz mnoho kuchárov využíva ukrajinské produkty, aby pripravovali moderné jedlá. To je pre mňa ukrajinská kuchyňa, a to sa snažím všetkým ľuďom vysvetľovať.
Jedlo na úrovni jazyka
Ukrajinská kuchyňa je z hľadiska národnej sebaidentifikácie postavená na rovnakú úroveň ako ukrajinský jazyk. Prečo je tomu tak?
Keď navštevujete cudziu krajinu, jete jej jedlá a počúvate jej jazyk. Práve jedlo a jazyk toho najviac povedia o akejkoľvek krajine a národe. Silno formujú ich identifikáciu. Aby boli Ukrajinci Ukrajincami, musia hovoriť po ukrajinsky a jesť ukrajinské jedlo. Ak Ukrajinci hovoria po rusky a jedia francúzske jedlá, tak sa ich nedá nazvať Ukrajincami. Preto je to súčasťou kultúry a tradícií, ktoré sú na tomto území. Je to niečo, čo nás formuje.
UNESCO zaradilo boršč ako ukrajinské jedlo na zoznam kultúrneho nehmotného dedičstva. Bolo to vďaka vášmu úsiliu. Aká cesta tomu predchádzala?
V prvom rade to bola obrovská kampaň. Keď som cestoval po krajinách Európy a bol som napríklad v Slovinsku, vstúpil som do obchodu a uvidel som, že tam predávajú boršč v sklenenom pohári s nápisom "ruská polievka". To ma šokovalo a uvedomil som si, že s tým musím bojovať. Bolo to také moje osobné pobúrenie, nahneval som sa a povedal som si, že s tým musím niečo robiť. Potom som začal zisťovať, ktorá organizácia môže rozhodnúť, že určité jedlo patrí nejakej krajine. Zistil som, že o tom rozhoduje jedine UNESCO, ktoré skúma dokumenty týkajúce sa toho, komu patrí jedlo alebo nejaký iný kultúrny aspekt. Pochopil som, že namiesto toho, aby som o tom len rozprával, musím v tomto smere začať konať. Dva roky som sa tým zaoberal spolu s mojím tímom, vytvoril som občianske združenie a spolu sme pre UNESCO zhromažďovali informácie o boršči. Zbieral som po Ukrajine recepty.
Pre nás je dôležité, aby to bolo naozaj ukrajinské jedlo. Pochopil som, že máme nespočetné množstvo receptov aj názvov tohto jedla. Máme názvy mestečiek a dedín aj fráz obsahujúce slovo boršč. Ministerstvu zahraničia som poskytol 700 strán dokumentácie. Oni to následne odovzdali UNESCO. Pri hlasovaní som si uvedomil, že som urobil veľkú vec a v prípade, že by Rusi chceli povedať, že boršč je ich, museli by získať viac informácií. Oni to neurobili, lebo vedia len rozprávať. Ja som venoval dva roky svojho života tomu, aby som dokázal, že boršč je ukrajinské jedlo. Aby všade na svete, kde ho jedia, vedeli, že je to naše jedlo. Je súčasťou našej identity, keďže boršč je jednou z vlajkových lodí našej gastronómie. Bola to teda bitka nielen za boršč, ale aj celú gastronómiu.