ROZHOVOR: Jej rodina ušla pred vojnou v Juhoslávii. Bývali sme v pivnici, nevedeli sme jazyk
Rodičia 23-ročnej respondentky, ktorá si priala ostať v anonymite, museli pre vojnu v Juhoslávii opustiť svoje domovy a presťahovať sa do Bratislavy. Na začiatku neovládali jazyk, nemali vybavené žiadne papiere a bývali v pivnici reštaurácie. Po vyše 20 rokoch vlastnia viaceré nehnuteľnosti a prevádzkujú pizzeriu v Petržalke. Respondentka popísala životný príbeh jej rodiny.
Ako sa začal príbeh vašej rodiny?
Moji rodičia sa spoznali v Srbsku. Mama je však z Prištiny v Kosove. Stretli sa v obchode s oblečením, kde obaja pracovali, a postupom času sa zaľúbili. Mamin otec, môj starý otec, však s ich vzťahom nesúhlasil. Už pre ňu vyhliadol nejakého Albánca, za ktorého ju chcel vydať. To spustilo sériu konfliktov medzi rodinami.
Na začiatku vojny v Juhoslávii mamina rodina utiekla do Bratislavy. Otec však naďalej ostal v Srbsku, a tak boli odlúčení. Keď sa však situácia na juhu zdanlivo upokojila, mama odišla z Bratislavy za otcom. Starý otec sa vtedy veľmi nahneval a dva roky sa s ňou nerozprával nikto z rodiny.
Z matkinej strany tak vaši rodičia nemohli čakať žiadnu podporu či pomoc. Kde žili v tomto čase?
Bývali u mojich druhých starých rodičov v Srbsku a neskôr v Prištine. Tam sa im narodil môj brat. Keď už trochu vyrástol, opäť sa sťahovali, tentokrát do Nového Sadu v Srbsku. Vojna sa však v tom čase zhoršila a museli utiecť do Bratislavy. Spoliehali sa na to, že im napriek sporom mamina rodina pomôže. A potom som sa narodila ja.
Bratislava však nebola vašim domovom v pravom slova zmysle. Nechceli ste sa vrátiť do Srbska alebo Kosova?
Po vojne sme sa vrátili do Nového Sadu, avšak jej následky úplne znemožnili mojim rodičom obnoviť svoj starý život a opäť sa zamestnať, a tak sme sa vrátili do Bratislavy, tentokrát už nadobro. Bolo to pre moju rodinu náročné obdobie. Rodičia sa museli naučiť úplne nový jazyk a vybaviť všetky papiere pre seba aj pre svoje deti.
Žili sme v pivnici
Podarilo sa vám v Bratislave nájsť útočisko?
Rodičia dostali od môjho starého otca z maminej strany prácu ako čašníci v reštaurácii pri Dunaji a naša rodina bývala v pivnici tejto prevádzky. Starý otec im z platu strhával obrovské čiastky za to, že nám tam dovolil bývať. Podľa mňa ich však chcel iba využiť. Platil im menej než iným zamestnancom.
Tá reštaurácia krátko na to skrachovala. Presťahovali sme sa do podnájmu do bytu v Petržalke, ktorý tiež vlastnil môj starý otec. Myslím, že im ho ale ponúkol iba pre to, že ho o to žiadala moja stará mama. Za našetrené peniaze rodičia kúpili jedno zatvorené kvetinárstvo a prerobili ho na pizzeriu. Vtedy bola iná doba, takéto priestory neboli vôbec také drahé, ako je tomu dnes.