Miroslav Kollár o Modrej koalícii: Nie sme ako Matovič, ktorý zbieral poslancov na ulici

Miroslav Kollár v rozhovore hovorí:

• aké má Modrá koalícia plány so Slovenskom,
• ako by riešili problémy v zdravotníctve,
• ako sa postavia ku kultúrno-etickým otázkam,
• čo so sebou prináša do strany Mikuláš Dzurinda,
• prečo Modrá koalícia nie je druhé OĽANO,
• ako prebiehajú rokovania s KDH,
• aká bude jeho úloha v Modrej koalícii,
• prečo hrozí "slovenský brexit".

V jednom z rozhovorov ste povedali, že politici robia opäť chybu v tom, že riešia samých seba a nikto nehovorí o tom, čo chce robiť so Slovenskom. Aké plány má teda so Slovenskom Modrá koalícia?

Chápem, že novinárov aj verejnosť zaujíma, kto sa s kým dohodne a kto s kým pôjde do volieb. Nepochybujem, že je to dôležité najmä z toho pohľadu, aby nešlo do volieb zase šesť, sedem či osem podobných strán a veľa voličov zostane mimo parlamentu. Naposledy ich bolo 600-tisíc, to už sa nezopakuje. Rozumiem, že to všetkých zaujíma. Vyrušuje ma však, že sa v debatách nerozprávame o tom, prečo sa chceme spájať, a prečo hľadáme cestu, aby neprepadol ani jeden volič. Ľudia si potom môžu myslieť, že jediné, čo nás zaujíma, je to, aby sme prežili ďalej v politike. Nie je to podstatné. 

Ak sa napríklad podarí projekt spájania - projekt Modrej koalície, znamená to, že budúcu vládu nebude zostavovať Robert Fico, ale proeurópski politici. Ak by ma to náhodou vykoplo mimo politiky, budem s tým úplne v poriadku žiť. A to preto, lebo budem žiť v normálnej, slobodnej, proeurópskej krajine a môžem si riešiť svoje životné stratégie, ako len budem chcieť. 

Aj preto je pre mňa dôležité, aby sme sa pri okrúhlych stoloch rozprávali nielen o tom, kto s kým pôjde a kde bude na kandidátke, ale aj o tom, prečo to robíme. A robíme to z troch jednoduchých dôvodov. 

Prvým je, aby Slovensko bolo aj po nasledujúcich voľbách krajinou začlenenou do európskych a transatlantických štruktúr, ktoré znamenajú svet právneho štátu, dodržiavania ľudských práv, ale aj prosperity. Robíme to aj preto, aby sme sa vrátili na tú cestu, na ktorej sme boli pred 15 rokmi, keď sa o nás hovorilo ako o tatranskom tigrovi. Dnes sme sa prepadli takmer na chvost krajín EÚ a potrebujeme reštart. 

Nielen preto, aby sa ľuďom na Slovensku dobre žilo, zvýšila sa kvalita života, ale aj preto, že momentálne žijeme vo svete mnohých kríz. Máme za sebou pandémiu, na Ukrajine je vojna a nevyzerá, že by sa mala v horizonte najbližších mesiacov skončiť. Z toho rezultuje aj energetická kríza a inflácia. My na to potrebujeme odpovede. Myslím si, že v nasledujúcom desaťročí sa svet poskladá trochu inak, a ak Slovensko budú viesť také vlády, aké ho viedli posledných 10 až 12 rokov, a to hovorím ako človek, ktorý bol po minulých voľbách súčasťou vládnej koalície, obávam sa, že Slovensko skončí medzi porazenými a ľuďom na Slovensku sa nebude dobre žiť.

Prejedáme našu budúcnosť

Vo vašom dokumente Modré desatoro uvádzate, že sa zaväzujete reformovať školstvo, vedu a výskum, že slabiny vidíte v zdravotníctve či verejnej správe a viete, aké zmeny potrebujú. Čo konkrétne bude treba zmeniť a zlepšiť?

Desatoro priniesol do spoločného projektu Mikuláš Dzurinda. V posledných dňoch v rozhovoroch hovoril, že pochopil, že to je jeho domáca úloha, keď sa začal s novými a mladšími ľuďmi rozprávať o budúcnosti Slovenska. Primárny autor je on. Následne sme o tom diskutovali aj v strane Spolu ešte pred spojením. Program v tejto chvíli nie je vo finálnej podobe, pracujeme na ňom.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že sú to témy, ktoré riešia všetky politické strany v každých voľbách. K tomu chcem za nás povedať dve veci. Prvou je, že nielen Mikuláš Dzurinda, ale aj mnohí ľudia, ktorí sme okolo, máme za sebou konkrétne výsledky, či už v komunálnej a centrálnej politike, v iných oblastiach verejnej správy, ale aj v súkromnom sektore. To znamená, že vieme o veciach nielen rozprávať, ale vieme ich aj realizovať. Napísať dobrý program vie dnes naozaj každý, pretože recepty, ktoré Slovensko potrebuje, všetci plus-mínus poznáme. Väčší problém je potom exekutíva a schopnosť realizovať ich. Odlišuje nás to, že sme partia ľudí, ktorá dokáže doručiť výsledky.

Druhá vec je, že sa pozeráme na fungovanie štátu komplexne. Vysvetlím to na príklade zdravotníctva. Rozumiem, že do plánu obnovy sme si dali, že postavíme jednu veľkú a dve menšie nemocnice, to je všetko fajn. No problémy v zdravotníctve riešime od strechy a nie odspodu. "Vybuchujú" nám tu ambulancie. Keby bola prvotná reforma ambulantného sektora, možno sa nám inak vyskladajú kapacity nevyhnutné z hľadiska budovania nemocníc, a tak ďalej. Chceme problémy naozaj riešiť systémovo, nie tak, že treba rýchlo minúť eurofondy a nájdime tú najľahšiu cestu. Zdá sa, že ani tú nebudeme schopní realizovať. Zachytil som vyjadrenie Lívie Vašákovej (generálna riaditeľka sekcie plánu obnovy na Úrade vlády SR pozn. red.), že máme pár dní, možno týždňov, aby sme zachránili projekt nemocnice Rázsochy.

Reformy sú "hnusné" slovo. Dnes keď strašíte ľudí reformami, všetci hovoria, že potrebujú vedieť, či budú mať čím kúriť, za čo budú platiť účty a mať možnosť nakúpiť si potraviny. Ale bez zmeny fungovania štátu sa Slovensko nevie vrátiť na trajektóriu úspešnej krajiny. To sa týka aj rekonštrukcie štátu, fungovania a rozdelenia kompetencií medzi samosprávami a centrálnou vládou. Posledné roky sme videli, že samosprávy zachraňovali vládu, či pri pandémii, starostlivosti o utečencov pred vojnou na Ukrajine a podobne. Napriek tomu sa vláda správa k samosprávam najhoršie, ako som to v ére samostatného Slovenska zažil, a to tu vládli aj Mečiar a Fico. Tak, ako dostali mestá a obce, samosprávne kraje "na frak" od tejto vlády, nedostali nikdy. 

Myslím si, že nie sme schopní, aj vzhľadom na stav verejných financií, dlhodobo financovať takto široký a takto neefektívny štát. Čiže sa chceme rozprávať aj o tom, akým spôsobom upraviť kompetencie a financovanie medzi samosprávnou a centrálnou úrovňou. Súčasná vláda, napríklad aj pri pohľade na rozpočet na rok 2023, za ktorý som hlasoval - lebo aj keď nie je bohvieaký, je lepší než provizórium - sa tvári, ako keby už nemal prísť rok 2024 a tie nasledujúce. Oni ale prídu. A my si v tejto chvíli prejedáme našu budúcnosť. Budeme sa musieť rozprávať aj o zodpovednom hospodárení a o tom, ako radšej niečo ušetriť a zmysluplne investovať do budúcnosti, než prejesť aj budúce peniaze, za ktoré by mali spravovať túto krajinu naše deti.