ROZHOVOR: Slovák, ktorý dobyl južný pól. Martin Navrátil prešiel na Antarktíde bielym peklom
Bielym peklom neobývanej Antarktídy prešiel za 47 dní. Stal sa prvým Slovákom, ktorý dosiahol južný pól od pobrežia Antarktídy na lyžiach. Zdolať zamrznutú krajinu sa vybral s dvomi cudzincami, ktorých sotva poznal. Cestovateľ Martin Navrátil v rozhovore hovorí, že už dostal pozvánku na ďalšiu polárnu expedíciu. Prečítajte si exkluzívny rozhovor so slovenským polárnikom.
Absolvovali ste aj expedíciu cez Beringov prieliv. Je možné tieto dve cesty vôbec porovnávať?
Sú to úplne odlišné expedície. Arktické prostredie je viac namáhavé na fyzičku. Nie je tam až taká rovná plocha. Antarktída je pevnina, Arktída je zase more, ktoré zamŕza vďaka silným prúdom, ktoré sú v Beringovej úžine a silnému vetru, ktorý ide od Arktídy a od Kamčatky, vytvárajú takzvané ľadové hory, cez ktoré musíte prejsť. Tam je pochod omnoho pomalší. Antarktída je namáhavá skôr na psychiku, preto ju aj menej ľudí dokončí, najmä muži. Nedá sa to porovnávať.
Jednou z podobne extrémnych destinácií je Mount Everest, kde turisti zanechávali množstvo smetí. Stretli ste sa s niečím podobným aj na južnej pologuli?
Nestretol, pretože na Južný pól chodí ročne 220 ľudí. Z toho 200 ľudí priletí lietadlom, nemá za sebou pochod. Tento rok bolo myslím 25 ľudí, ktorí išli od pobrežia až na južný pól ako ja. Dvadsaťpäť ľudí ročne je na kontinent, ktorý má cez leto 14,2 milióna kilometrov štvorcových, nič. Každý si berie svoj odpad so sebou. Odovzdá ho v sezónnom kempe, odkiaľ potom odlietajú lietadlá. Po nás nezostal ani jeden jediný odpad. Všetko, čo sme jedli, sme dali do vriec a ťahali, dokonca aj toaletný papier sme pálili, ak sa dalo. Pokúšali sme sa to zanechať v absolútnej čistote.
Dobrodružnú cestu ste podnikli traja, okrem vás aj skúsená Nórka Kathinka a Angličan Rob, ktorý sa, žiaľ, pre zdravotné problémy na južný pól nedostal. Ako ste sa vlastne dali dokopy?
Zoznámili sme sa až v Punta Arenas. Ten, kto chce ísť na južný pól, sa nemôže rozhodnúť a len tak ísť sám ako napríklad do Thajska. Musíte ísť cez nejakú organizáciu, ktorá zabezpečí lety a skúsených sprievodcov. Napriek tomu neberú každého, musíte dokázať, že máte skúsenosť. Nie je tam čas sa učiť niečo odznova. Musel sa za mňa niekto zaručiť, že to, čo vravím, je pravdivé. Tým, že všetci sme už niečo prešli, tak sme vedeli narábať aj so svojimi pocitmi a nekazili inému náladu.
Vytvorili sme úžasný tím. Keď musel Rob odísť, bolo nám vyslovene do plaču. Nebola ani jedna krízová situácia medzi nami, kedy by sme si prekážali. Pritom, keď v stane rozvešiate všetky tie špinavé ponožky, spotené veci, ktoré keď sa dotknú tepla, tak smrdia. Osobný priestor je veľmi minimálny. Krásne sme to zvládali.
Čítala som, že vám Kathinka navrhla, aby ste v prípade zlej nálady, obišli stan dookola. Mali ste nejaký spoločný rituál?
Nemali sme spoločný rituál. Niekedy sme si ťukli, keď sa skončila hodina kráčania. Robili sme si zo seba vtípky. Dosť často chceli vedieť niečo o Slovensku, veľa z toho bolo pre nich zvláštne. Každý večer sme si povedali nejakú zaujímavosť, ktorá obohatila toho druhého. Robil som im kvízy, učil som ich slovenské slovíčka. Hovoril som im o slovenskej kuchyni. Povedali, že tak určite na Slovensko neprídu. Vysvetľovať bryndzové halušky je naozaj veľký prekladateľský oriešok. Keď som im vysvetľoval moje obľúbené jedlo – držkovú polievku – tak Rob povedal "ja zostávam v západnej Európe". Všetko bolo v rámci žartov.
Ako ste spomínali, Rob nedokončil expedíciu. Rátali ste aj vy s takouto možnosťou?
Každý s tým musí rátať. Toto nie je cesta, na ktorú keď sa človek prihlási, tak ju aj automaticky dokončí. Mnoho ľudí ju nedokončilo. Netreba sa spoliehať len na šťastie. Keď som pred koncom volal domov a pýtali sa ma, či už som tam, hovoril som, že mysľou som možno už tam, ale stále som mal na pamäti to, čo sa stalo Robovi. Môžete urobiť hocičo, ale príroda vás nemusí pustiť. Môže sa niečo stať. Čím ste bližšie k južnému pólu, tým je počasie viac extrémne a agresívne.
Začal som veriť, že sa dotknem tej gule až keď som videl z 35 kilometrov vedeckú stanicu. Do poslednej chvíle som sa skôr zameriaval od hodiny na hodinu, deň po dni, na to, čo bude za 10 dní. Prirovnávam to k výkonu horolezcov – musíte byť pripravený aj na to, že môžete skončiť, musíte sa otočiť 200 metrov pod vrcholom. Ľudia to nedokážu pochopiť. Takýmto rozhodnutím si však častokrát môžete zachrániť život.