ROZHOVOR: Slovák, ktorý dobyl južný pól. Martin Navrátil prešiel na Antarktíde bielym peklom
Bielym peklom neobývanej Antarktídy prešiel za 47 dní. Stal sa prvým Slovákom, ktorý dosiahol južný pól od pobrežia Antarktídy na lyžiach. Zdolať zamrznutú krajinu sa vybral s dvomi cudzincami, ktorých sotva poznal. Cestovateľ Martin Navrátil v rozhovore hovorí, že už dostal pozvánku na ďalšiu polárnu expedíciu. Prečítajte si exkluzívny rozhovor so slovenským polárnikom.
Prekvapilo vás niečo aj napriek detailnej príprave? Chýbalo vám niečo?
Nesmelo chýbať. Ak by mi niečo chýbalo, tak na to kruto doplatím. Je to cesta, ktorá patrí medzi najnáročnejšie. Šerpovia, ktorí liezli na najvyššie hory sveta vedia, že ani na Evereste nie je taká nízka teplota a tak agresívne počasie. Nehovorím, že Everest je ľahká záležitosť, tam je to spôsobené vysokou nadmorskou výškou. Ak by mi niečo chýbalo, tak by som cestu určite nedokončil. Tento rok sa snažilo 25 ľudí ľudí podniknúť podobnú cestu, ako som prešiel ja, a asi šiesti alebo siedmi nedokončili. Pritom to boli polárnici s veľkým P. Mali smolu.
Ak sa niekto podujme na takúto cestu, musí zohľadniť aj to, že môže skončiť, tak ako jeden člen nášho tímu – Rob z Anglicka. Sedem dní pred južným pólom dostal veľmi silný vnútroočný tlak a musel sa vrátiť.
Jediným Slovákom, ktorý dosiahol južný pól pred vami bol Peter Valušiak v roku 1996. Pýtali ste si od neho rady pred expedíciou?
Pred touto nie. S Petrom Valušiakom som bol v kontakte, keď sme sa snažili prejsť Beringovu úžinu medzi Čukotkou a Aljaškou. Musím povedať, že Peťo mi dal všetky možné rady, ktoré vedel. Tie, ktoré si človek bežne nenačíta a má ich len človek so skúsenosťami. Na Slovensku je to výnimočné. Napriek tomu, že nie sme žiadna polárna veľmoc, ľudia si tu veľmi závidia a držia si informácie. Peťo má skôr ten nórsky prístup, kde si Nóri informácie odovzdávajú.
V žiadnom prípade sa nejdem porovnávať s Petrom Valušiakom. Je to úplne iná liga. Ja som išiel od pobrežia, Peťo chcel ísť zase cez niečo iné. Mnohé veci však viem od neho.
Vy ste pred cestou spomínali "biele peklo", ktoré môže zle vplývať na psychiku. Ako ste sa pripravovali po psychickej stránke?
Psychická stránka je dôležitejšia ako tá fyzická. Preto takéto cesty častejšie dokončí viac žien ako mužov. Muži sú, samozrejme, silnejší. Tým, že sú silnejší majú pocit, že to stačí. Psychická stránka je veľmi dôležitá. Biele peklo je akoby ste boli v miestnosti, ktorá je biela, je zapnuté svetlo – je to jedna z vypočúvacích techník tajných služieb. Do týždňa vás majú. My sme to mali 47 dní, ale tak, že keď si človek vystrel ruku, tak niekedy ju ani nevidel. Neviete či stúpate hore, alebo klesáte, aké je pod vami podložie, či tam nie sú nejaké snehové jazyky, kde si môžete zlomiť nohu a tak ďalej. Toto bolo to najnáročnejšie. Keď máte biele peklo, do toho 50 km/h vietor, sneh do vás búši, tak je to vážne nesmierne peklo.
Robili ste niečo pre to, aby ste si psychiku posilnili?
Mal som veľké šťastie, že som sa predtým zúčastnil plavby cez Atlantik na 110-ročnej plachetnici. Išli sme popri Antarktíde. Človek musel narábať so svojimi myšlienkami a byť sám sebou. Prirovnávam to k obdobiu lockdownu, kedy sa ľudia prvý týždeň tešili, že budú doma a nič nebudú robiť. Po chvíli však nevedeli sami seba zamestnať. Keď sa nudíme, siahneme po mobile, browsujeme po internete, máme pustený nejaký podmaz. Tu nebolo nič, len vy a vaše myšlienky. Preto som ešte pred Antarktídou šiel do Grónska, aby som si tieto podmienky navodil a pripravil sa. Musím povedať, že táto príprava bola po psychickej aj fyzickej stránke veľmi dobrá.
V zápiskoch spomínate, že vaši kolegovia-polárnici si vzali so sebou hudbu, vy nie. Čo vám chýbalo z komerčného sveta?
Jednoznačne knihy, som veľký knihomoľ. A tiež informácie o tom, čo sa deje vonku. Prepol som sa do módu, že všetko sa dozviem, keď prídem. Po tomto rozhovore pôjdem do kníhkupectva a nakúpim si knihy a môžem začať čítať.
Cestopisy?
Neznášam cestopisy! Napriek tomu, že ich píšem, v mojej knižnici ich nenájdete. Tráviť voľný čas cestopisom by bolo už na psychológa.