ROZHOVOR: Slovák, ktorý dobyl južný pól. Martin Navrátil prešiel na Antarktíde bielym peklom
Bielym peklom neobývanej Antarktídy prešiel za 47 dní. Stal sa prvým Slovákom, ktorý dosiahol južný pól od pobrežia Antarktídy na lyžiach. Zdolať zamrznutú krajinu sa vybral s dvomi cudzincami, ktorých sotva poznal. Cestovateľ Martin Navrátil v rozhovore hovorí, že už dostal pozvánku na ďalšiu polárnu expedíciu. Prečítajte si exkluzívny rozhovor so slovenským polárnikom.
Slovák, ktorý dobyl južný pól. Martin Navrátil prešiel na Antarktíde bielym peklom
Cestovateľ Martin Navrátil v rozhovore hovorí:
- ako sa pripravoval na polárnu expedíciu,
- čo si zbalil na Antarktídu,
- ako sa stravoval a udržiaval hygienu,
- či cítiť rozdiel medzi -30 a -40°C,
- či je dôležitejšia psychická alebo fyzická príprava,
- aký mal denný režim a koľko spal,
- ako vplýva "biele peklo" na psychiku.
"Dokázal som to. Som na južnom póle" – tieto slová obleteli azda celé Slovensko, keď ste ako druhý Slovák v histórii dosiahli južný pól. Čo vám bežalo hlavou, keď ste prišli do cieľa? Máte to ešte v pamäti?
Viac-menej nič. Tri hodiny predtým, ako som dorazil na Južný pól sa mi po 47. dňoch objavila omrzlina. Mal som skôr starosti, aby to nebolo niečo vážnejšie. Eufória prichádza postupne. Samozrejme, cítil som uvoľnenie, že som sa dotkol gule na Južnom póle. Nechcel robiť teatrálne gestá a objímať ju alebo búchať do nej cepínom. Spravil som to ako vo filme Everest, kde sa jeden z hrdinov dotkol gule prstom. Potom som zreval od radosti.
Veľa ľudí si asi ani nedokáže predstaviť, ako to vyzerá na južnom póle...
Južný pól sa nachádza vo výške približne 2800 metrov nad morom. Hrúbka ľadu je tam približne 1700 metrov celkovo. Antarktída je najvyššie položený kontinent na svete. Keď tam človek príde, má pocit, že je to rovina. Cítil som sa akoby som bol na Podunajskej nížine. Nie sú tam žiadne dediny ani mestá. Je to zasypané snehom a ľadom. Uprostred krásnej ničoty je sklenená guľa, ktorá oznamuje "toto je Južný pól". Ak sa pozriem "za guľu", nachádza sa tam americká vedecká polárna stanica Scott - Amundsen. Približne 200 metrov od tohto ceremoniálneho Južného pólu sa nachádza skutočný – geografický Južný pól, ktorý sa neustále pohybuje a každý rok ten 90. stupeň označujú.
Na víkendový pobyt sa zbalíte do 30 minút, dvojmesačná výprava do končín, kde teploty siahajú hlboko pod nulu, si vyžaduje určite viac času. Ako dlho ste sa "balili" na Antarktídu?
Človek sa musí hlavne zbaliť veľmi rýchlo, batožina nesmie presiahnuť 23 kíl. Potrebujete sa dostať na Antarktídu, a keďže tam nie žiadna pravidelná letecká spoločnosť, všetko zabezpečujú len súkromné spoločnosti, tak je tam váhové obmedzenie. A aj keby som si mohol zobrať viac, tak by som si nezobral, pretože počas cesty sme ťahali takmer 100 kíl. Každé kilo je veľmi dôležité.
Keď som v obývačke dal na kopu všetko, čo si beriem, tak mi to zabralo pol dňa. Do batožiny som dal všetko v priebehu 10 minút. Keď si vezmeme, že každý deň počas tých 47 dní som sa balil, muselo to byť veľmi rýchlo zorganizované a musel som vedieť, kde sa čo nachádza.
Nacvičovali ste si rýchle zbalenie stanu, spacáku a všetkých vecí?
To už, našťastie, viem a nemusel som sa to učiť. Skôr je zaujímavosťou, že keď bola nejaká búrka, ktorá tam prichádza každý tretí deň, hovoríme o nárazovom vetre až 100 km/hodinu pri teplotách -40° C, čiže pocitová je - 50° C, tak ak počúvate svoje telo, viete, že musíte si zobrať niečo navyše, povedzme rukavice alebo iné okuliare. Musel som vedieť, kde sa v batožine čo nachádza. Bezhlavým otváraním a prehrabávaním by som strácal čas. Keď to robíte voľnou rukou, môžete získať omrzlinu.
Spomínali ste mínusové teploty, cítiť rozdiel medzi mínus 30 a mínus 40° C?
Ak by teraz bolo - 30° C a spýtate sa ma, aká je teplota, samozrejme, že to neodhadnem presne. Je jedno, či je - 30° C alebo - 40° C, je proste zima. Napriek tomu vám vie byť taká zima, že by ste sa triasli. Rozdielom je, že keď je bezvetrie, tak tá zima je znesiteľná. Povedal by som, že každý z nás by si na to zvykol, aj keď si teraz divák povie, to už je veľa. Ľudské telo je extrémne prispôsobivé. Keď sa doňho oprie vietor, pocitová teplota je absolútne niekde inde. Vietor proti vám z boku, od chrbta, vtedy človek cíti teplotu rôzne.
Na lyžiach ste za sebou ťahali takmer 100 kilogramov. Ako si máme predstaviť výbavu polárnika? Čo ste všetko okrem jedla, spacáku, stanu za sebou "vliekli"?
Viac-menej ste všetko povedali. Treba k tomu pridať benzín, na ktorom sme si zohrievali vodu. Voda je všade okolo nás v podobe zamrznutého snehu. Robili sme si žarty, že je to sneh a ľad, ktorý už má niekoľko miliónov rokov. Najväčšiu časť z toho, čo sme ťahali, tvorilo jedlo. To bola najväčšia položka, pretože naša denná spotreba bola 7000-10 000 kalórií. Bežný človek na Slovensku denne spotrebuje 2000 kalórií. Na Antarktíde netreba zabúdať na zimu. Ak by som sa vôbec nepohyboval a bol len v stane, tak telo tým, že sa potrebuje neustále zohrievať, potrebuje 3500 až 4000 kalórií. Denne sme v priemere nachodili 22 až 25 kilometrov, čo je polmaratón každý deň, až do toho 47. dňa. Aj vďaka tomu som schudol 13 kíl.
Celý rozhovor s cestovateľom Martinom Navrátilom si môžete pozrieť aj na našom YouTube kanáli.