Ukrajinská expolitička: Kvôli Rusom som musela utiecť z Donecka. Z Ukrajiny chcú druhé Aleppo

Večer 23. februára som si sadla za volant auta a jazdila som ulicami Kyjeva. Pozrela som sa na naše krásne mesto a rozplakala som sa. Pochopila som, že ho už možno nikdy takto neuvidím. A 24. februára o 5. hodine ráno som sa zobudila na výbuchy. Bolo to strašidelné. Nerozumela som - čo a kde vybuchuje? Kam poletí ďalší projektil? Kde sa mám schovať? Večer som išiel za dcérou do Užhorodu. Týchto 800 kilometrov som prešla za 39 hodín. Najprv som plánovala zostať na Zakarpatsku, no moji priatelia ma presvedčili, aby som sa presťahovala na Slovensko.

Nebojíme sa zomrieť

Ukrajinský ľud dostal v poslednom období mnohé ocenenia za nezlomnosť a hrdinstvo. Ako z vášho pohľadu ovplyvnila vojna Ukrajincov? Aké zmeny vnímate sama na sebe?

Ukrajinci nemajú cieľ – stať sa najhrdinskejším národom na svete. Pre nás je táto vojna bojom o existenciu. Ak prehráme, jednoducho zanikneme ako národ, ako štát. Budeme raz ako Židia – národ bez štátu. Preto 24. februára 2022 mnoho mužov a žien neváhalo vstúpiť do armády. Niektorí ľudia odišli do zahraničia, aby zachránili svoje deti.

Predtým sme ani len netušili, že za pár hodín ľahko vyzbierame dostatok peňazí na kúpu šiestich Bayraktarov alebo vesmírneho prieskumného satelitu. A teraz vieme, že pre nás nič nie je nemožné. Preto 93 % Ukrajincov verí vo víťazstvo Ukrajiny nad Ruskom.

Hlavnou chybou Rusov je, že sú si istí, že sme rovnakí, že máme rovnakú mentalitu. Preto sa snažia na Ukrajincov aplikovať tie metódy, ktoré dokážu Rusov zlomiť a zastrašiť. Ale ich teroristické metódy majú na nás presne opačný efekt. S každým ostreľovaním sa stávame ešte sebavedomejšími a odhodlanejšími. Nebojíme sa zomrieť. Najväčší strach Ukrajincov je, že naše deti a vnúčatá budú musieť pokračovať v oslobodzovacej vojne. Preto chceme v blízkej budúcnosti vyhrať.

Ako sa zmenil váš denno-denný život od začiatku vojny?

Najťažšie je pre mňa to, že musíme žiť na cudzom území. Máte krásnu krajinu s úžasnými, milými ľuďmi. Ale chceme ísť domov.

Moji príbuzní zostali na Ukrajine. Môj manžel slúži v ozbrojených silách Ukrajiny. Najstarší syn má 20 rokov, študuje a pracuje. Moja matka a otec žijú v meste Slovjansk v Doneckej oblasti v prvej línii. Snažíme sa nestratiť kontakt, každý deň si voláme alebo píšeme do messengerov. Pretože každý deň, každá minúta môže byť poslednou v živote.

Moja dcéra chodí do slovenskej školy. Komunikuje s rovesníkmi. Po slovensky už hovorí celkom dobre. Deti sa k nej správajú veľmi milo, o Ukrajinu sa zaujímajú. Moja dcéra sa tiež venuje "detskej diplomacii". Pokladá základy dobrých susedských vzťahov s mladou generáciou najbližšej susednej krajiny.

V čase, kedy ste pôsobili ako poslankyňa bol na Ukrajine prezidentom Petro Porošenko. Rátali Ukrajinci v tom čase s tým, že by na nich Rusko mohlo jedného dňa vojensky zaútočiť? Hovorilo sa o hrozbe ruskej agresie?

Áno, vojna trvá od roku 2014 a nezastavila sa ani na minútu. Za najväčšiu chybu považujem, že ukrajinský parlament v marci 2015 po krvavých bojoch pri meste Debaľceve v Doneckej oblasti neodhlasoval zavedenie stanného práva na Ukrajine. Potom ukrajinská armáda utrpela ťažké straty. A Rusi dobyli mestá Debaľceve a Vuglegirsk.

Ak by sme vtedy zaviedli stanné právo, možno by teraz nebola taká rozsiahla vojna. Koniec koncov, väčšina Ukrajincov v tom čase verila, že vojna je od nich príliš vzdialená a môžu ju ignorovať. Koniec koncov, Donecká oblasť sa nachádza vo vzdialenosti viac ako 700 kilometrov od Kyjeva. Mnohým ľuďom vyhovovalo nevenovať pozornosť tomu, že ruská armáda každý deň zabíjala ukrajinských vojakov a civilistov.

Je tu aj pozitívny bod – naša armáda sa za osem rokov posilnila. Rusi to nebrali do úvahy.