Ukrajinská expolitička: Kvôli Rusom som musela utiecť z Donecka. Z Ukrajiny chcú druhé Aleppo

Čítajte viac

Prinesie rok 2023 mier na Ukrajine? Náznaky sú, no obe krajiny sú od zmierenia ešte ďaleko, myslí si historik Kríž

ta3 pripravuje v spolupráci s tvorcami Youtube projektu Charizma.UA pri príležitosti 1. výročia ruskej invázie na Ukrajine nový formát. Príbehy Slovákov, ktorí pomohli Ukrajincom, ale aj svedectvá dobrovoľníkov z deokupovaných území Ukrajiny, vám už čoskoro prinesieme na webe ta3.com!

Natalia Veselová v rozhovore hovorí:

• prečo nakrúca videá o Slovákoch,
• prečo musela odísť z Donecka,
• ako Rusi v roku 2014 podnecovali na Donbase násilie,
• ako sa po invázii zmenil jej život,
• čo vyčíta Petrovi Porošenkovi,
• ako Ukrajinci po roku vojny vnímajú Zelenského,
• ako sa Ukrajina vysporadúva s výpadkami elektriny.

Vo februári to bude už rok od kedy sa začala ruská invázia na Ukrajinu. Je o vás známe, že ste v rokoch 2014-2019 pôsobili ako poslankyňa ukrajinského parlamentu. Čomu sa venujete dnes, v čase, kedy u vás zúri vojna?

Od októbra 2019 som členom verejnej organizácie Sieť na ochranu národnych záujmov "ANTS". Pôsobím, ako expert v oblasti sociálnej politiky.

Od 28. februára 2022 žijem na Slovensku. Po rozsiahlej invázii som musela opustiť Ukrajinu, aby som zachránila svoju 11-ročnú dcéru. Keď sme prišli do vašej krajiny, uvedomili sme si, ako málo o sebe Ukrajinci a Slováci vedia. Preto moja činnosť teraz spočíva v lepšom spoznávaní našich národov.

Jeden z projektov, ktorý s kolegami realizujem, sa volá Charizma.UA, v rámci ktorého natáčame videopríbehy o zaujímavých a charizmatických ľuďoch. Spočiatku bol tento projekt interne ukrajinský. Ale v roku 2022 sme na Slovensku natočili 17 epizód, v ktorých hovoríme o Ukrajincoch žijúcich na Slovensku a Slovákoch, ktorí Ukrajincom pomáhajú.

Keď dokončili plynovod Nord Stream-2, uvedomila som si, že Rusko už nič nedrží. Pochopila som, že teraz Rusko definitívne zmení Ukrajinu na Aleppo.

Vojna zomkla Ukrajincov, ukázala sa súdržnosť národa. Moja známa z Kyjeva hovorí, že dnes sú na Ukrajine len dva typy ľudí - vojaci alebo dobrovoľníci - každý robí čo môže na podporu svojej krajiny. Ako vyzeral váš život prvé mesiace po invázii?

Pre mňa osobne sa vojna začala vo februári 2014. V tom čase som žila v Donecku. Na vlastné oči som videla, ako Rusi dobyli Doneckú oblasť. Najprv začali do Donecka prichádzať veľké autobusy s nápismi "Moskva – Doneck (cez Belgorod, Rostov)". Vtedy nám nebolo jasné, prečo k nám títo zvláštni turisti chodia. Až neskôr sa ukázalo, že išlo o sabotérov. Títo ľudia chodili po meste s ruskými vlajkami a tvárili sa, že sú z Donecka. Podnecovali miestne obyvateľstvo, aby sa pripojilo k ilegálnym ozbrojeným skupinám, a viedli obsadzovanie administratívnych budov.

29. mája 2014 som musela ja a moje deti navždy opustiť svoje rodné mesto. Odvtedy som už nikdy nebola vo svojom byte v Donecku. Potom som sa stala dobrovoľníčkou, ktorá pomáhala práporu Donbas ozbrojených síl Ukrajiny.

Úplná invázia 24. februára 2022 pre mňa nebola žiadnym prekvapením. Od júla 2021 som už rozumela, že Rusko sa pripravuje na inváziu. Keď som sa dozvedela, že plynovod Nord Stream-2 bol dokončený, uvedomila som si, že Rusko už nič nedrží. Pochopila som, že teraz Rusko definitívne zmení Ukrajinu na Aleppo. Nechcela som tomu veriť. Skúsenosť však hovorila niečo iné. 

Moja rodina sa začala pripravovať na rozsiahlu vojnu. S dcérou sme si pozreli veľa videí o tom, ako zbaliť alarmujúci kufor, ako sa správať pri ostreľovaní, ako prežiť v meste v podmienkach nepriateľstva. Najviac som sa bála, že moja dcéra môže padnúť do rúk okupantom. Vedela som, ako sa Rusi správajú na okupovaných územiach Doneckej a Luhanskej oblasti. Tam boli ľudia bezdôvodne unášaní na ulici. Dievčatá sa tam boja chodiť v krátkych sukniach. Viete, čo sa stalo neskôr v Buči a iných zajatých mestách. Z tohto mám najväčší strach. Trinásteho februára som poslala dcéru a moju kamarátku do Užhorodu.