ROZHOVOR: Prezidentka si protirečí, Fico je samovrah. Dávajte pozor, komu dôverujete, hovorí Mečiar

V rozhovore sa dočítate:

• čo sa dialo tesne po založení Slovenskej republiky,
• ako vníma súčasný prechod od konzervatívnych názorov k liberálnym,
• aký má názor na súčasnú politickú situáciu,
• ako sa stavia ku konfliktu na Ukrajine, 
• čo želá Slovákom do nového roka. 

Ako sa pozeráte na svoje dieťa ako "otec vlasti" po 30 rokoch?

Pre Slovákov je to, samozrejme, úspech, pretože od Svätopluka nemali slovenských vládcov. Po tisíc rokoch mali možnosť utvoriť subjekt, ktorý je celým svetom uznaný. Mali svoj vlastný štát akceptovaný inými štátmi a môžu mať nielen úzko autonomistické problémy, vzťahy a riešenia, ale aj široké, medzinárodné a medzištátne. Je to obrovský historický krok, za ktorý veľa ľudí zomrelo. Zápasy trvali dlho, no nakoniec som mal česť to oznámiť 1. januára 1993. Trochu ma mrzelo, že niektorí, ktorých som pozval, sa báli prísť na tribúnu, takže som to oznamoval sám.

To nie je celkom pravda. Bol tam s vami Ivan Gašparovič ako predseda národnej rady a katolícky kňaz Anton Hlinka. 

Gašparovič tam nebol so mnou, bol za tribúnou. Bol tam so mnou iba Anton Hlinka.

Vzniklo tam zaujímavé symbolické puto. Ako štátny znak sa vtedy zvolilo trojvršie s katolíckym krížom, v preambule ústavy sa hovorilo o cyrilo-metodských tradíciách. Prečo ste už pri zrode republiky nastavili Slovensko na báze kresťanstva, teda ako konzervatívne a tradičné a nie moderné?

Tento štátny znak je symbolom Slovákov od 13. storočia. Ja som ho predkladal národnej rade ešte v roku 1990 a bol schválený spolu so štátnou vlajkou, štátnou hymnou a štátnou pečaťou. Nemali sme ale z pochopiteľných príčin štátny jazyk. Prítomnosť kňaza Hlinku na tribúne bola náhodná. Po ceste na ňu som bol rozčarovaný z mojich kolegov, že tam nikto so mnou nechcel ísť. Báli sa, ako pochodí ten, čo tam pôjde. Pána Hlinku som stretol po ceste. Povedal mi, že by chcel predniesť modlitbu za Slovensko a ja som bol rád, že tam nebudem sám. Nebol tam žiaden skrytý zámer.

Pokiaľ ide o tradíciu kresťanstva, musíme siahnuť hlboko do našej histórie, aby sme vedeli, že to kresťanstvo u nás nielen pretváralo a dotváralo spoločnosť, ale malo istú funkciu aj voči iným štátom. Poľské a kyjevské kniežatá krstili slovenskí kňazi. Aj preto bola Staroslovienčina uznaná ako štvrtý oficiálny jazyk cirkvi svätej. Po čase, vlastnými chybami ľudí, týchto kňazov, ktorí boli zároveň národniarmi, zbičovali, vyhnali a predali do otroctva.

Nepredznamenala tá spätosť s konzervatívnym katolíckym či kresťanským vnímaním sveta hneď v úvode to, aké by ste to Slovensko chceli mať vy? To znamená konzervatívne a tradičné. 

Ale ono také je. Všetky problémy vznikajú z toho, že každý ho chce prispôsobiť svojmu politickému smerovaniu a prerobiť ho. Slovensko je konzervatívne či to chceme, alebo nie. Má svoje zmýšľanie, svoju historickú skúsenosť, a to musí pretaviť do svojej praxe. Experimenty, ktoré prebiehali za tých 30 rokov, ho chceli prerobiť a smerovať inak. Ani jeden nevyšiel. Treba ho nechať, nech ide ďalej prirodzeným tokom, nech prechádza svojou školou skúseností s väčšou zodpovednosťou až k tomu, koho si vyberá. Zatiaľ tá škola však nevychádza.

Liberáli nie sú demokrati

Ako vnímate súčasný trend zmeny konzervatívneho a tradičného Slovenska na liberálnejšie a menej tradičné s dôrazom na akceptáciu menšín?

Tu vôbec netreba hovoriť o nejakom liberálnom Slovensku. Liberáli nie sú demokrati. Pestujú si svoju ideológiu, pretláčajú ju za každý cenu, a to aj spôsobom, ktorý nie je vždy dobrý a správny. Treba sa vrátiť k občianskemu princípu. Sú to občania tohto štátu, ktorí majú isté postavenie a rozhodovacie práva, ktoré sú im dnes upreté. Niektoré inštitúcie sa rozhodli, že referendá nebudú uznávať.

Treba sa vrátiť k priamej voľbe a k tomu, že ľudia budú môcť priamo vyslovovať názory a politika štátu sa bude dotvárať ako sumár a výsledok vnútorných a vonkajších vzťahov. Inak to nikdy nebude dobré. Raz sa budeme prispôsobovať liberálom, raz konzervatívcom. Ako v USA. Teraz je v Európskej únii Ursula von der Leyenová, ktorá je militaristická. Budeme preto aj my militaristickí? Musíme vychádzať zo svojich potrieb, svojej podstaty a svojho záujmu a, samozrejme, rešpektovať vonkajšie vzťahy.