Mladá učiteľka o slovenskom školstve: Chcem vidieť tvorivý nepokoj, deti nechám vykrikovať
Simona Štefanková (25) je mladá učiteľka, ktorá pôsobí na Základnej škole Cádrova v Bratislave. Pochádza však z východu Slovenska, kde si nemohla nájsť prácu. Hoci má zatiaľ len krátku prax, na vyučovaní využíva inovatívne pedagogické metódy, ktoré si obľúbili rodičia a rešpekt si nimi získala aj od kolegov. V rozhovore pre ta3 povedala, či sú platy učiteľov dostatočné a kde má slovenské školstvo najväčšie medzery.
Ryby učíme liezť na strom
Máte traumu zo školy, ktorá vás ovplyvnila? Čo ste sa rozhodli, že vy ako učiteľka nebudete nikdy opakovať?
Mne sa stalo, že si na mňa zasadla učiteľka na druhom stupni základnej školy. Začalo sa to tak, že ma vyvolala, keď som nebola pripravená, a potom sa to so mnou ťahalo. Často ma vyvolávala k tabuli, aby som si to opravila. Ponižovala ma pred ostatnými spolužiakmi, bála som sa chodiť do školy. Robila si žarty z toho, čo neviem, namiesto toho, aby učivo dovysvetlila. Asi nechápala, že nie každy môže vynikať vo všetkom, ako sa hovorí, "učíme ryby liezť na strom".
Stačí, že deti sa zvyknú medzi sebou porovnávať a vysmievať sa, ako niečo také ľahké nemôže jeho spolužiak vedieť. Vtedy zakročím a poviem dieťaťu, že tiež nevyniká vo všetkom, každý sme dobrý v niečom inom. Ak to však robí učiteľ, žiaci si od neho zoberú príklad a robia to medzi sebou, ponižujú sa navzájom.
Tiež ma traumatizovali nudné hodiny, kedy som odpočítavala minúty do konca. Teraz ma teší, keď s "mojimi" deťmi niečo robíme a už zazvonilo, a oni sú sklamaní, že hodina skončila.
Ako reagujú rodičia detí na váš prístup a výučbu?
Sú nadšení, lebo vidia, že deti sa tešia do školy a doma rozprávajú o tom, čo na hodinách robíme. Často komunikujem s rodičmi, lebo, ako som povedala, aj s nimi som si chcela vybudovať dobrý vzťah. Zverujú mi svoje deti každý deň, takže medzi nami musí byť dôvera, aby sa o ne nebáli. Posielajú mi maily, keď sa im niečo veľmi páči. Naposledy mi mnoho rodičov písalo, že bol výborný nápad zobrať deti von, keď padal prvý sneh. Deti si to doma pochvaľovali, že ešte nezažili, aby sa s nimi učiteľka guľovala. Toto sú momenty, ktoré si zapamätajú navždy.
Ak vidím, že deti sú unavené, počas vyučovania používam rôzne podobné "povzbudzováky". Vtedy ich treba trochu prebrať, odľahčiť vyučovanie, netreba to siliť. Aj v skutočnom živote, ak nám niečo nejde a dlho sa s tým trápime, dáme si na chvíľu pauzu, naberieme nové sily a pokračujeme neskôr.
Vidíte sa za učiteľským stolom aj o päť či 10 rokov? Prípadne, kam by ste sa chceli v rámci tohto sektoru posunúť?
Zatiaľ sa vidím. Samozrejme, môže prísť čas, kedy si poviem, že tým deťom už nedávam toľko, koľko by si zaslúžili, budem chodiť do práce unavená a demotivovaná. Potom radšej odídem. Neviem povedať či to bude zajtra, alebo o desať rokov.
