ROZHOVOR: Byť gejom na východe nie je ľahké, hovorí aktivista. Pomáha, ak o svojej identite hovoria známe tváre
Byť gejom na východe Slovenska je náročné. Na prvom ročníku dúhového sprievodu v Košiciach po nich hádzali vajíčka a po skúsenosti z Bratislavy mnohí cítili aj strach. Rokmi sa však spoločnosť stáva otvorenejšou, pomáhajú i verejné coming-outy známych osobností. O tom, ako sa žije gejom na východ od Bratislavy, a aké reakcie vníma po rokoch sme sa zhovárali s riaditeľom PRIDE Košice Róbertom Furielom.
V rozhovore sa dozviete:
- či je náročné byť gejom na východe,
- čo si všíma na ľuďoch, ktorí sprievody sledujú z diaľky,
- ako s akceptáciou LGBT ľudí pomáhajú influenceri,
- či vnímal po návrhu Gyimesiho a Tarabu vlnu hejtu,
- či prospieva komunite coming-out známych tvárí,
- či komunitu prizývajú poslanci na diskusiu.
Teplí ľudia, ktorí sú dnes v produktívnom veku, a nielen oni, spomínajú v súvislosti so svojou identitou zlé skúsenosti z detstva, šikanu na školách alebo utajovanie orientácie pred rodičmi. Stretávajú sa mladí gejovia a lesby dnes s rovnakými problémami?
Z poradenstva vieme, že sa s tým stretávajú, a možno by som povedal, že sa s tým viac stretávajú na východ od Bratislavy. Zároveň sú školy, v ktorých sa s tým už nestretávajú, aj keď by to človek predpokladal. Sú aj školy, povedzme na strednom Slovensku, ktoré dokážu prijať transrodového žiaka a rešpektovať jeho rod, preferované zámeno. Viem o kolektívoch, kde je v triede viacero LGBT ľudí, gejov alebo lesieb a nemajú žiadny problém so spolužiakmi alebo s vedením.
Róbert Furiel je predsedom Občianskeho združenia Saplinq. Už 10 rokov organizuje festival PRIDE Košice, je tiež zakladajúcim členom Dúhového PRIDE Bratislava. Rôznym formám ľudskoprávneho aktivizmu so zameraním na práva LGBT ľudí sa venuje od konca strednej školy.
Košický prajd bude tento rok výnimočný, oslávi prvých 10 rokov. Spomínate si, aká bola atmosféra na tom prvom, v roku 2013?
Bola rozhodne dobrodružná. Mal som aj obavy, ale zároveň som bol v tom čase rozbehnutý aktivista a chcel som prejsť mesto bez ohľadu na to, čo sa bude diať. Bolo tam aj veľa strachu, najmä od ľudí, ktorí prišli a mali odvahu nás podporiť. Nevedeli do čoho idú, a pamätám si, že tam bol strach. Mám preto veľký rešpekt pred ľuďmi, ktorí vtedy s nami kráčali, napriek tomu, že tam boli odporcovia a boli násilní nielen verbálne. Lietali po nás aj vajíčka, ale prešli sme a založili túto tradíciu.
Zrejme strach súvisel aj s poznaním toho, čo sa dialo na prvom bratislavskom prajde, kde došlo k stretom. Ako je dnes počas dúhových sprievodov zabezpečená bezpečnosť?
Druhý rok už polícia aktívnejšie zasiahla a zlepšovalo sa to kontinuálne. S tým, ako sa zlepšovala práca polície, klesali počty ľudí, ktorí proti nám prišli protestovať. Za tie roky sme po tom mali len ľudí s bannermi, plagátmi. Minulý rok tam boli ľudia, ktorí stáli a niečo kričali. To ani nepovažujem za nejaký problém.
Je náročné byť gejom na východe?
Určite. Slovensko ako krajina je stále konzervatívna, aj jej východná časť je stále konzervatívna. Pre mnohých ľudí, najmä z menších miest a obcí je to veľmi náročné. Odsťahovali sa do Košíc, ktoré je väčším mestom v regióne, aby mohli byť trochu viacej samými sebou, alebo pokračujú ďalej na západ.
S koľkými ľuďmi v sprievode ste začínali pred 10 rokmi, a koľko s vami kráčalo vlani? Kedy nastal zlom, a začalo sa k vám pridávať viac ľudí?
Na prvom "prajde" sme mali zhruba 30 účastníkov a účastníčok. Minulý rok bol trochu anomalický kvôli opatreniam, účastníkov bolo trochu menej. Najväčší predpandemický prajd mal okolo tisíc ľudí v sprievode. A kedy sa to začalo lámať? Priznám sa, že neviem. Pre mňa je to veľmi organický, kontinuálny rast. V podstate každý rok sme akoby zdvojnásobili počet účastníkov. Neviem to takto povedať.
Očakávate teda, že sa aj tento rok zdvojnásobí počet?
Veríme, že tento rok príde zase viac ľudí. Sme aj vo väčších priestoroch. Väčší priestor pozve viac ľudí. V 2019 nás bolo zhruba 1000, boli sme v Tabačke celý týždeň, a po sprievode bola veľmi plná. Minulý rok sme boli v Kasárňach, a tam mohlo byť zhruba 800 ľudí a bol tam ešte priestor pre ľudí. Človek sa cítil príjemne, bolo tam ešte miesto. Ak by prišli ďalší, verím, že ľudia by sa stále cítili príjemne.
Počas sprievodu mestom ste svedkami reakcií ľudí, čo odzrkadľujú ich tváre a slová? Mení sa to rokmi?
Nielenže stíham, ale je to vec, ktorú vždy monitorujem. Je to asi zvyk z tých prvých "prajdov", keď mal človek obavy. Teraz klesli, ale vždy ma to zaujíma vidieť, ako ľudia reagujú. Niektorí sú prekvapení, niektorí sú pobúrení, niektorí sa tešia, je to naozaj široké spektrum emócií.
Majú podľa vás zásluhu na posune vo vnímaní teplých aj influenceri?
Rozhodne áno. Influenceri aj influencerky sú súčasťou spoločnosti. Tu sa bavíme o spoločenskej zmene, takže je veľmi prirodzené, že aj oni do toho vstupujú. Majú vplyv na spoločnosť, takže posilňujú zmenu. Ja to vítam.
Transrodová žena Charlotte Srnčík otvorene hovorí o svojej tranzícii, komentuje a zdieľa ju na Instagrame. Je to dobrý krok, ktorý by mohol viesť k väčšej akceptácii v spoločnosti?
Podľa mňa určite, i keď mladí ľudia majú dnes omnoho viac príležitostí stretnúť sa s pozitívnymi príbehmi LGBT ľudí primárne cez obsah tvorený na Západe. Mnoho seriálov a filmov teraz obsahuje LGBT postavy, ktoré zároveň nie sú centrálnym elementom, teda, nejde o teplý film alebo seriál, ale je to seriál o niečom, a je tam veľmi naturálne včlenený príbeh gejského, lesbického páru, je tam transrodový človek, ktorého všetci rešpektujú, a nie je s tým problém. Toto je pre mňa veľký prínos a pozitívum.
Keď sa vrátim k slovenským influencerom a influencerkám, napríklad konkrétne k Charlotte, tak určite jej príbeh má potenciál ovplyvniť jej sledovateľstvo. Nie je to len jej príbeh, je za tým aj príbeh rodiny, rodina ju akceptuje, podporuje a je veľmi inšpiratívne počúvať jej mamu alebo jej otca, ktorí žijú v Spišskej Novej Vsi, a to môžeme predpokladať, že to je konzervatívne mesto. Podporujú ju v jej živote, je to veľmi inšpiratívne aj pre iných ľudí.
V posledných mesiacoch je okolo LGBTI komunity rušnejšie. Na konci mája sme sa dozvedeli, že poslanci NR SR György Gyimesi a Tomáš Taraba predkladajú návrh zákona, ktorý by zakazoval vyvesenie dúhovej vlajky na úradných budovách. Ako na to reagovali vaša komunita a priatelia?
Každý takýto čin mnoho ľudí vníma ako útok na seba. Veľmi zle to ľudia nesú, lebo si o tých poslancoch môžeme myslieť, čo chceme, ale stále sú to poslanci, stále majú v slovenskej spoločnosti formálnu moc, alebo aj symbolickú moc, a pokiaľ niekto z tejto pozície niečo takéto povie, tak sa nás to dotýka. Niekto nám hovorí, že tu nie sme vítaní, nie sme súčasťou slovenskej spoločnosti, vie to byť zraňujúce podobne ako verbálny útok.
Vnímali ste po týchto udalostiach zvýšenú vlnu hejtu?
Po tomto až tak nie, ale skôr vtedy napríklad, keď bol v parlamente návrh na zákaz právnej tranzície z dielne fašistických poslancov a poslankýň. Nie je to o hejte, ale skôr o tom, že sa tým ľuďom zhorší well-being, zhorší sa im duševné zdravie. My ten hejt zažívame, nechcem povedať, že konštantne, ale najviac vtedy, keď začneme platiť príspevky na Facebooku a začnú sa zobrazovať viacerým ľuďom. Vtedy nám začne chodiť hejt, lebo sa zobrazia ľuďom, ktorí nie sú cieľová skupina.
A čo vy? Ste ústrednou postavou, vystupujete v menej značky PRIDE Košice. Zažívate viacej hejtu?
Raz za čas príde nejaký e-mail alebo tak, ale nejak to nezažívam.
V priamom prenose absolvoval verejný coming-out moderátor politickej relácie ta3 V politike Richard Dírer. Čo znamená pre komunitu gejov a lesieb, ak o svojej identite informuje verejne známa osoba?
Opäť sa vrátim k tomu, čo som hovoril o poslancoch. Ľudia s mocou či už symbolickou, alebo reálnou, majú potom omnoho väčší dopad na slovenskú spoločnosť. Ak sa takýto ľudia "vyautujú" a začnú o sebe hovoriť verejne, tak to má násobne väčší dopad, ako keď my ako aktivisti a aktivistky hovoríme o svojich životoch. Skúsenosti zo Západu ukazujú, že to je jedna z ciest, ako zvýšiť akceptáciu LGBT ľudí. Mnoho ľudí pána Dírera pozná, majú možno na neho rôzny názor, ale teraz si vedia povedať - dobre, tak takto vyzerá gej.
Toto je ďalšia z vecí na Slovensku - podľa dostupných prieskumov, asi dve tretiny alebo polovica ľudí na Slovensku hovorí, že nepozná LGBT človeka osobne. Tým pádom je veľmi ľahké vzbudzovať voči nám, alebo nás vykresľovať, vo veľmi negatívnom svetle. Človek si nevie predstaviť, kto je vlastne gej, kto je vlastne lesba, kto je transrodový človek, kto je bisexuál. Aj takto cez verejné coming-outy si to ľudia vedia aspoň trošku zosobniť.
Na téme gejov, lesieb, bisexuálnych a transrodových ľudí radi získavajú body politici. Prizývajú vás niekedy, alebo niekoho z vašej komunity, napríklad na konzultácie alebo rokovania o pripravovaných zákonoch súvisiacich s queer ľuďmi? Alebo je to ako v prípade interrupcií, kedy sa často rokuje o ženách bez žien?
Neviem úplne presne, nakoľko pôsobíme v Košiciach, a parlament je v Bratislave. Chcel by som veriť, že bratislavské organizácie skôr oslovujú rôzni poslanci/poslankyne. Zároveň, keď sa pozriem na terajší parlament, nevidím tam veľmi niekoho, kto by nás oslovoval. Parlament nevnímam ako priestor, ktorý by chcel tieto informácie od komunity, niečo konzultovať, niečo posúvať dopredu. Áno, boli tam nejaké deklarácie, ale či sa to zhmotňuje, o tom nemám informácie.
Posledný augustový víkend patrí košickému prajdu, sprievod bude v sobotu 27. augusta, v akom štádiu sú prípravy, a čím bude tento ročník špecifický?
Prípravy sú v plnom prúde, čoskoro zverejníme program celého týždňa a budeme už len doťahovať nejaké technické detaily a pracovať na propagácii, aby si čo najviac ľudí urobilo výlet do nádherných Košíc a strávilo s nami úžasný víkend.
Máš dobrý tip na reportáž?
Stiahni appku a pošli video zaujimavých udalostí z tvojho regiónu.
Zistiť viac