ROZHOVOR s transrodovou ženou Charlotte Srnčík: Neprijať dieťa také, aké je, mi príde zvrátené
Charlotte Srnčík (20) je mladá žena, ktorá si na Slovensku práve prechádza tranzíciou. V rozhovore s ňou sa dozviete, s akými prekážkami sa dennodenne stretávajú ľudia z trans komunity, o nepríjemnej skúsenosti z detstva, ktorá jej zmenila život, aj o tom, čo by najradšej odkázala ľuďom, ktorí rozhodujú o telách iných.
V rozhovore sme sa pýtali:
- na jej názor na Pride pochody,
- na nenávisť, s ktorou sa denne stretavá,
- na incident z detstva, ktorý jej zmenil život,
- na jej coming out a proces prijatia,
- na to, čo by odkázala poslancom.
Aj Slovensko patrí medzi krajiny, kde sa už niekoľko rokov, vždy v lete, koná pochod za práva LGBTIQA+ komunity. Zúčastníš sa tohtoročného Pride pochodu? Aký máš názor na toto podujatie?
Určite idem a veľmi sa teším. Minuloročný PRIDE bol môj prvý v živote, pretože dovtedy som necítila potrebu tam ísť alebo teda nemala som taký vnútorný drive, že tam idem. V roku 2020 som mala svoj coming out a ešte som sa necítila na to, že s tým chcem ísť von do ulíc. Avšak, keď som sa zúčastnila minuloročného pochodu, bolo to pre mňa veľmi emotívne, pretože som si uvedomila, že musím pochodovať ulicami za práva, ktoré by sme mali mať automaticky všetci.
Písali, že ma treba zabiť
Mnoho ľudí z tvojej komunity Pride pochody neuznáva. Čo je podľa teba hlavným dôvodom?
Asi nenávisť niektorých ľudí, pretože sa o Pridoch hovorí, že sú zvrátené a že sa tam ľudia ukazujú vo vyzývavých veciach. Nie každý má tiež odvahu a takú vnútornú silu ako ja. Môj názor je, že ak nie je niečo aspoň trošku kontroverzné, tak sa o tom nebude rozprávať. Chceme ukázať, že aj my patríme do tejto spoločnosti, a že my sami sa z nej nevyčleňujeme, ale že nás tam vyčlenila spoločnosť. Dúfam, že raz prídeme do bodu, kedy sa budeme môcť pokojne a bez hanby prechádzať ulicami.
Spomenula si, že nie každý človek má silu a odvahu ukázať svoje pravé ja. Ako si ju našla ty?
Od malička som si zažila veľa zlého a počúvala rôzne veci na moju osobu, a tie ma stále posúvajú vpred. Ja stále hovorím, že v živote nás posunú len tie negatívne skúsenosti. Keď som mala šesť rokov, počula som, ako o mne prvýkrát niekto hovoril ako o gayovi. Vôbec som netušila, čo to znamená a bola to prvá facka pre mňa a hlavne pre moju mamku, ktorá musela malému dieťaťu vysvetľovať, čo to znamená.
Aké zlé skúsenosti si ešte zažila, ktoré ťa posunuli vpred?
Počas základnej školy som sa toho naučila najviac a obdobie od mojich 10 -14 rokov bolo najviac formujúce. Keď som mala asi 13 rokov, chalani z okolia Spišskej Novej Vsi, vlastne z mesta odkiaľ pochádzam, vytvorili na Facebooku skupinu, kde si posielali moje fotky z Instagramu. Písali si tam, ako ma treba zabiť, ako ma treba obesiť na mojich dlhých vlasoch. Jeden večer ma tam pridali, s tým, že mi jeden chlapec napísal - No, a prečítaj si to teraz.
Pravdepodobne si vtedy prežívala obrovský hnev, či ti bolo skôr ľúto tých chlapcov?
Neprežívala som ani hnev, ja som si uvedomila, že to väčšinou vychádza z výchovy dieťaťa. Mňa rodičia od detstva učili, aby som bola tolerantná voči ostatným a rešpektovala druhých. Musím vyzdvihnúť slovo rešpekt, pretože tolerovať môžeme hocičo, ale až keď toho človeka prijmeme takého, aký je, až vtedy to je rešpekt. Chcela som tieto problémy riešiť s psychologičkou, preto som prišla k rodičom do spálne a poprosila ich o to. Dovtedy mi, samozrejme, psychológ nebol cudzí.
Charlotte Srnčík (20) je transrodová žena a aktivistka. Pochádza zo Spišskej Novej Vsi, ale aktuálne býva a pracuje v Bratislave. Jej veľkou vášňou je tanec, ktorý študovala na strednej škole. Venuje sa aj fotomodelingu.
Pomoc psychológa
Aká skúsenosť z minulosti si vyžadovala odbornú pomoc psychológa?
Keď som mala 11 rokov, mamka ma odprevádzala večer do ZUŠ-ky na tanečnú. Povedala som jej, že ma nemusí odprevadiť úplne pred bránu školy, veď už som veľká. Potom, ako sa mamka odo mňa odpojila, som periférne videla, že ide za mnou nejaký chlap, ale neuvedomila som si, že by to mohol byť deviant. Myslela som si, že nejaký otecko ide vyzdvihnúť dieťa.
Stalo sa to už v škole, keď som išla po schodoch, zrazu som pocítila, že ma niekto chytil za rozkrok a otočil. Vtedy som mohla asi ďakovať všetkým silám, že ten chlap mal zjavne v sebe nejaké omamné látky a dokázala som ho odstrčiť a on ušiel.
Veľa ľudí hovorí, že v takom momente musíš utekať či sa brániť, ale vy reálne stuhnete. Pomaly som išla po schodoch hore do triedy a stále mi nedochádzalo, čo sa stalo, mala som predsa 11 rokov. Prišla som za učiteľkou a povedala jej, čo sa stalo a zavolali sme mojim rodičom. Môj ocko ho potom chytil, lebo je bývalý policajt, a ešte on mal z toho problémy, že ho chytil v civile. Išla som v ten večer vypovedať na políciu a doteraz na to nezabudnem, lebo ten muž tam sedel dobitý a spútaný. Na jeho pohľad nikdy nezabudnem. Neviem, či mi tým pohľadom ďakoval, že ide do basy a nemusí byť na ulici, keďže to bol človek bez domova, alebo to bol pohľad: Raz si ťa nájdem.
Ja som to rokmi vstrebala. Nehnevám sa naňho, necítim nenávisť, pretože si uvedomujem, že ten človek bol chorý. Avšak, nemalo by sa to diať. Kvôli tomuto incidentu sa doteraz neviem otvoriť chlapom tak, ako by som chcela. Psychologička mi vtedy veľmi pomohla a podporila ma.
Ako vyzeral u teba proces prijatia od rodiny a priateľov? Prijali ťa hneď, či to trvalo, kým to spracovali?
Moja cesta transrodového človeka bola možno trochu odlišnejšia ako u iných ľudí. Bola som vždy jemnejšie dieťa, chodila som na tanečnú, bavila som sa viac s dievčatami, hrala sa s bábikami. Ale zas, čo je dievčenské a čo chlapčenské? Vysvetľujem to ale takto, aby to ľudia skôr pochopili.
Rodičia ma preto nikdy nepritlačili do kúta s tým, že povedz nám, kto si, takže som nad tým nepremýšľala. Hlavne si myslím, že malé dieťa ani nemá takú kapacitu premýšľať nad tým, kto som. Žila som si proste tak, ako mi bolo prirodzené a moji rodičia viedli takú benevolentnejšiu výchovu.
Som rada sama
Coming out som mala až v 18 rokoch, čo bolo dva roky dozadu počas covidu. Ale dostávame sa znova do toho bodu, že raz sme mali ísť k babke a ja som sa proste nahodila, dala si make-up, na čo moja mama reagovala: Povedz mi, kto si, my ti pomôžeme. Veľmi sme sa vtedy pohádali, ale tá hádka mi pomohla, pretože som sa rozhodla ísť s pravdou von. Ak by sa to neudialo, doteraz by som to asi nepovedala.
Naučila som sa byť sama a byť sama pre seba najväčšou oporou. Moja najlepšia kamarátka je však moja mama. Keď sa aj pohádame, je to ako keby som sa hádala sama so sebou. Sme úplne rovnaké.
Spomínala si, že základná škola pre teba nebola pekné miesto. Ako to bolo so strednou školou?
No, stredná škola. Vystriedala som tri stredné školy. Začínala som na súkromnom konzervatóriu v Košiciach, odbor tanec. Odtiaľ som odišla aj kvôli prístupu pedagógov, ale nechcem teraz na nich hovoriť zlé veci. Potom som sa hľadala, na akú inú školu chcem prestúpiť, tak som šla na odevný dizajn. Tam som vydržala pol roka, pretože som si musela vypočuť, že nemôžem byť lepšia ako ostatné moje spolužiačky, pretože som bola asi pracovitejšia. Tak som si povedala, že tu nechcem ostať štyri roky a počúvať, ako nemôžem byť popredu.
Vrátila som sa naspäť do Košíc na štátne konzervatórium, kde som aj doštudovala. Strednú školu rozdeľujem na čas v škole a mimo nej. Lebo síce som doma prišla s coming outom, v škole som sa tvárila, že sa nič nedeje. Doma som sa oslovovala ženským rodom, moje kamošky ma oslovovali ženským rodom. Na Instagrame a v škole som vystupovala stále pod mužským rodom. Vtedy som sa rozhodla, že budem používať bezrodové vety.
Tancovať bez plaču nebolo reálne
Akú veľkú úlohu zohráva v tvojom živote tanec?
Tanec zohráva v mojom živote asi najväčšiu úlohu. Ale v období, keď som začala riešiť tranzíciu, bolo pre mňa veľmi ťažké tancovať. Pre mňa je tanec priestorom, kde môžem dať všetky svoje pocity von, a ako som tancovala, tak som automaticky začala plakať. Tancovať bez plaču nebolo reálne. Už rok som však netancovala a chcem sa k tomu vrátiť.
Si veľmi aktívna na sociálnych sieťach, tvoj instagramový účet sleduje viac ako 12-tisíc ľudí. V jednom rozhovore si však spomenula, že rodičia neboli šťastní, ako sa tam prezentuješ.
Moji rodičia s mojím účtom nemali problém dovtedy, kým poslanci v parlamente nezačali riešiť zákon ohľadom tranzície a o znemožnení tranzície. Ja som bola vtedy tá viditeľná transrodová žena, ktorú by mohli riešiť a vyťahovať ako tú zvrátenú, pretože sem-tam pridá na Instagram svoje telo.
Áno, dávaš tam aj odvážnejšie fotky. Prečo si sa rozhodla pre takúto formu prezentácie?
Pretože mnoho transrodových žien sa hanbí za to, ako vyzerajú. Boja sa ukázať svoje telo, pretože vyzerajú trošku mužnejšie. Bohužiaľ, niekedy je to tak. Robím to možno ako taký movement (z angl., = posun), aby som ich podporila. V dnešnej dobe, ak pridá cisrodová žena takú fotku, tak to nikto nerieši, ak takú fotku pridá transrodová žena, tak robí zlé meno svojej komunite. Nechápem, prečo si ľudia vyberú len určitého jednotlivca z celej komunity a zrazu to hádžu na celú komunitu.
Máš účet aj na OnlyFans. Ľudia, ktorí poznajú túto platformu, sa na ňu väčšinou pozerajú len negatívne. Prečo si sa rozhodla ísť tam?
Účet som si tam založila v roku 2020. Ja som to nikdy nebrala ako platformu, kde pridávam nejaký pornografický obsah. Pridávam tam skôr fotky, ktoré by už na Instagrame veľa ľudí neprekuslo. A ani tam nejde o tie peniaze, je fajn mať ľahké peniaze z niečoho, ale určite to nie je pre mňa motiváciou.
Jeden večer si pridala story na Instagrame, že ti sociálna sieť zablokovala živé vysielanie. Čo bolo obsahom videa?
Tu pekne premostíme k tomu, že veľa ľudí asi nevie stráviť moju osobu na sociálnej sieti a nahlasujú mi príspevky. Ok, beriem, že mi začali nahlasovať príspevky, kde sa viac odhaľujem, ale že nahlásili aj fotky, ktoré mam z profi fotení, to som vôbec nepochopila. Ak vám takto nahlásia niekoľko príspevkov za sebou, nemôžete streamovať asi mesiac, dva.
Náboženstvo nad dieťa
V jednom rozhovore si narážala aj na silne veriace rodiny, že deti ako ty, to majú v takýchto rodinách ešte náročnejšie. Aký je tvoj názor na túto problematiku?
Je dosť alarmujúce, že tých ľudí je viac a hlavne, veľa transrodových ľudí pochádza práve z takýchto rodín. Je veľmi smutné, že väčšina ľudí dáva náboženstvo na vyššiu priečku, ako svoje vlastné dieťa. Rozhodne sa im s tým zveriť a oni ho neprijmú, lebo žijú podľa nejakej ideológie. Tak toto mi príde zvrátené. Razom tá láska k dieťaťu len tak vyprchá. O čom je vlastne náboženstvo?!.: Miluj blížneho svojho. Teraz mi napadlo, že jeden farár počas kázne (bolo to po relácii, v ktorej bola moja mamka) povedal, že moja mama podporuje tieto zvrátenosti. Keď už sme pri tom, nie je toto hriech?
V akej fáze tranzície sa teraz nachádzaš? Ako vlastne na Slovensku prebieha tranzícia? Čo si myslíš o povinnej sterilizácii?
Momentálne som na hormonálnej terapii, užívam estrogén a blokátory testosterónu už osem mesiacov. Ešte ma čaká veľmi dlhá cesta. Určite chcem podstúpiť nejaké zákroky, aby som sa cítila dobre vo svojom tele. Na Slovensku, aby mohol človek podstúpiť medicínsku tranzíciu potrebuje posudok od psychiatra. Psychiater mu musí určiť diagnózu F64. Čo je divné, lebo WHO v roku 2018 vyškrtla transrodovosť zo zoznamu duševných porúch, čiže zo dňa na deň som prestala byť chorá. Tlieskam tomu. Povinná sterilizácia, keď si takto povieme, na čo? Ja som napríklad na hormonálnej terapii a ja už deti nemôžem mať. Prečo by som mala podstúpiť nejaký zákrok, zásah do môjho tela, keď to nie je moje rozhodnutie.
Vo veľkej miere je to tak, že zákony, ktoré majú rozhodovať o telách cudzích ľudí, vydávajú ľudia, ktorí s tým nemajú vôbec nič spoločné. Nemajú dostatok informácií o danej problematike. Čo by si im odkázala?
Nikdy neviete, čo vám povedia vaše deti. Teraz možno vydáte nejaký zákon, znemožníte ľuďom tranzíciu na Slovensku, a o pár rokov možno za vami príde vaše dieťa a povie: Mami, oci, som transrodová. Budete sa na to dieťa pozerať ako na devianta spoločnosti alebo nie? Bude to odrazu ok?
