Ruský dirigent o vojne: Umelci sa teraz musia ozvať, politika a umenie boli vždy prepojené
Daniel Raiskin je Rus, ktorý už vyše 30 rokov žije v Amsterdame a konflikt na Ukrajine otvorene odsudzuje. V Slovenskej filharmónii pôsobí ako šéfdirigent. V rozhovore sme sa s ním zhovárali o pripravovanej koncertnej sezóne, v ktorej zaznejú aj diela ruských skladateľov.
Ruský dirigent o vojne: Umelci sa teraz musia ozvať, politika a umenie boli vždy prepojené
So Slovenskou filharmóniou pripravujete už tretiu sezónu, v tej predchádzajúcej ste odohrali 12 koncertov. Ako sa vám spolupracuje s naším prvým orchestrom?
Prvá sezóna bola náročná. Boli sme v polovici pandémie covidu a takmer sme nemali publikum. Pamätám si, že môj prvý koncert bol úplne bez publika. Ale napriek tomu sme urobili veľa roboty. Táto sezóna už bola oveľa lepšia, aj sme cestovali po Európe a dvakrát sme boli v Dubaji. Mali sme krásny program s úžasnými sólistami a naša spolupráca sa zintenzívnila. A aj ľudí v publiku s ustupujúcou pandémiou pribúdalo.
Veľmi si užívam, že sa konečne môžeme s divákmi podeliť o naše umenie a lásku k hudbe. Slovenská filharmónia je úžasný orchester s unikátnym zvukom a tradíciou. Je tam ešte veľa roboty na detailoch, ale veľmi jednoducho sa pre túto prácu zapálite. Je tu úžasná zmes kultúrneho dedičstva - tak z východnej ako aj západnej Európy. Orchester mal vždy veľký potenciál. Čím ďalej, tým viac ho využíva. Dnes už pracujeme rýchlejšie, orchester lepšie reaguje na moje požiadavky a na moje cítenie hudby. To chce vždy čas. Je to tímová práca. Ja som síce jediný na scéne, kto nehrá na nástroj, ale všetci rozumejú, kam sa chcem dostať.
Daniel Raiskin zastáva od koncertnej sezóny 2020/2021 post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Petersburgu, kde aj absolvoval konzervatórium. Ďalej študoval v Amsterdame a Freiburgu. Od roku 2018 je hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra. Od sezóny 2017/2018 hosťuje v Belehradskej filharmónii. Okrem toho je hosťujúcim dirigentom v popredných orchestroch v Európe, Severnej Amerike, Ázii a Tichomorí.
Zdroj: filharmonia.sk
Aké máte plány na tretiu sezónu?
Už tento týždeň ukončíme nahrávanie diela veľkého slovenského romantického skladateľa Jána Levoslava Bellu. Budúcu sezónu zasvätíme celému radu slovenských skladateľov vrátane práce Ilja Zeljenku na otvorení Bratislavských hudobných slávností so zborom a rozprávačom. Budeme hrať veľmi zaujímavú kombináciu skladateľov. Zahráme Beethovenovu 9. symfóniu Óda na radosť. A spolu s ňou skladbu nestora slovenskej hudby Jána Cikkera, rovnako Ódu na radosť. Bude to zaujímavá kombinácia dvoch ód na radosť na veľmi špeciálnom koncerte, na ktorom bude spievať aj Slovenský filharmonický zbor.
V budúcej sezóne pripravujeme viacero spoluprác so zborom. Takisto sa tešíme na skvelých sólistov, ktorí sa predstavia bratislavskému publiku. Nebudú chýbať ani vynikajúci ruskí skladatelia. Nezabúdajúc na veľkú tragédiu, ktorá sa odohráva na Ukrajine. Nechceme za to trestať hudbu Šostakoviča, Glazanova či Čajkovského. Toto je najlepšia ukážka toho, o čom je ruská kultúra, a nie tá otrasná vojna. Takisto budeme nahrávať Šostakovičovu symfóniu, hudbu, ktorá je veľmi blízka môjmu srdcu. Bude to široké spektrum repertoáru a verím, že všetky naše plány sa podaria. A takisto plánujeme turné. Pôjdeme napríklad do Japonska.
"Politika a umenie boli vždy prepojené, a špeciálne, ak sa ľudia bez dôvodu zabíjajú a prináša to veľké utrpenie. Vtedy sa my ako umelci musíme ozvať. Veľa mojich kolegov v Rusku aj v zahraničí má jasný názor na túto otrasnú vojnu."
Ako ste povedali, plánujete hrať ruský repertoár. Nakoľko ste Rus, je vám veľmi blízky. Vaša manželka je Ukrajinka, takže vojenský konflikt sa dotýka aj vašej rodiny. Vieme, že v Európe aj v Amerike pracuje veľa ruských umelcov bok po boku s ukrajinskými umelcami. Ako vnímate ako umelec, ktorý sa pohybuje po svete, tento konflikt, a ako sa zmenili vzťahy s ukrajinskými umelcami od 24. februára?
Nesúhlasím s ľuďmi, ktorí jednoducho vyhlasujú "nemiešajme politiku a umenie". Teraz na to nie je správny čas. Politika a umenie boli vždy prepojené, a špeciálne, ak sa ľudia bez dôvodu zabíjajú a prináša to veľké utrpenie. Vtedy sa my ako umelci musíme ozvať. Veľa mojich kolegov v Rusku aj v zahraničí má jasný názor na túto otrasnú vojnu. Musím povedať, že Rusko som opustil pred 32 rokmi. A jeden z dôvodov, prečo som to urobil, hoci som bol veľmi mladý, bolo, že som intuitívne cítil, že nemám miesto v tejto krajine. Základné nastavenie voči demokracii, slobode prejavu, rovnosti, slobode - silný prúd v spoločnosti ukazuje, že tieto princípy tam nefungujú, a počas tých 32 rokoch sa to ešte znásobilo.
Kultúra nemá národnosť, nemá jazyk. Skutočná kultúra patrí každému. Tí, čo sa snažia si kultúru uzurpovať, sa o ňu nikdy nezaujímali. Nikdy neexistoval problém v spolupráci medzi ruskými a ukrajinskými umelcami. A už vôbec nie, keď ruskí umelci veľmi jasne vyjadrili svoj nesúhlas s vojnou. Všetci chceme ukázať, že hudba je schopná, ak nie zjednocovať, tak minimálne vytvárať priestor na dialóg. Základnou vecou pri hudbe je počúvanie, aj keď hráme, navzájom sa počúvame. Keď ľudia počúvajú tú istú hudbu počas koncertu, začnú jeden o druhom rozmýšľať, počúvajú orchester a môžu to byť ľudia rôznych názorov, ale niečo ich začne spájať, začnú počúvať jeden druhého, a vtedy sa možno dajú vyriešiť aj rozdiely vážnejšieho charakteru.
Som veľmi skeptický, ak niekto chce úplne zakázať ruskú kultúru. Rozumiem odkiaľ to pochádza, a aj ja osobne sa cítim nesvoj. Rozumiem ľuďom, ja som jeden z nich, ktorí sa cítia nesvoji. Je veľký rozdiel medzi nacionalizmom a medzi tým, byť hrdým patriotom. Nacionalizmus a patriotizmus sú dve rozdielne veci. Rozumiem tomu, čo hovoríte, lebo situácia sa dotýka aj mojich priateľov a rodiny. Ale stále si myslím, že jediná cesta pre nás umelcov je ísť dopredu a hrať úžasné umelecké diela ešte lepšie, dôkladnejšie a s väčším zanietením.