Videla som apokalypsu, hovorí mladá Ukrajinka. Do Mariupoľa šla zachrániť rodičov
V čase, kedy ruské sily obkľúčili juhoukrajinský Mariupoľ, podnikla jedna žena mimoriadnu cestu do obliehaného mesta, aby zachránila svojich rodičov. Patrí medzi malý počet ľudí, ktorí sa odvážili riskovať útok alebo únos a prešli frontovou líniou aj ruskou blokádou. Anastasija Pavlovová povedala, že v Mariupole videla apokalypsu. Bolo to ako koniec sveta, popísala.
Videla som apokalypsu, hovorí mladá Ukrajinka. Do Mariupoľa šla zachrániť rodičov
Dvadsaťtriročná žena najprv sama utiekla pred bombardovaním Charkova, spoločne so snúbencom sa vydali k jeho rodine do Dnipra. Tam sa cítila bezpečne, trápila sa však kvôli rodičom, ktorí zostali na predmestí Mariupoľa. Jej matka Oksana - učiteľka religionistiky - hľadala pokoj v modlitbách a v malom domčeku v štvrti Čerjomušky sa starala o ruže, píše BBC.
Mesto pomenované po Panne Márii
Jej modlitby však prehlušil postup ruských vojsk. "Deň za dňom lietali nad strechou nášho malého domčeka granáty rôzneho kalibru," opisuje Oksana. "Štvrtý deň vojny som si začala myslieť, že to neprežijem," dodáva 54-ročná žena, ktorá Mariupoľ označuje za najzvláštnejšie mesto na zemi. "Je pomenovaný po Panne Márii," hovorí.
Mariupoľ sa však po tom, čo ho začali obliehať ruské sily, premenil na "peklo", ako situáciu podľa BBC popísala jedna z humanitárnych organizácií. Civilisti uprostred boja zháňali jedlo a vodu, nefungovala elektrina či komunikačné kanály. Zabité boli tisíce ľudí. Na štvrť, kde žila Oksana s mužom Dmytrom, dopadali rakety Grad.
Oksane sa podarilo telefonicky spojiť s dcérou. Varovala ju, aby do Mariupoľa nejazdila. Tá sa koncom marca rozhodla inak. Najala si vodiča a dodávku od dobrovoľníkov, ktorí sa rovnako pokúšali pomôcť evakuovať obyvateľov mesta. Vyrazili zo Záporožia, ktoré je považované za posledné relatívne bezpečné miesto pred frontovou líniou.
"Nikto nechce byť vedúcim vozidlom," popísala situáciu Anastasija. "Mysleli si, že keby chcel niekto na kolónu strieľať, pôjde strela najskôr na vedúce auto," dodala. Jej vodič navrhol, aby išli na čele oni. "Držala som sa svojho sedadla a hovorila si: Dobre, a je to. Rozhodla som sa, nech sa stane čokoľvek," opisuje mladá Ukrajinka, ktorá vzápätí dodala, že bola maximálne vystrašená.
Míňali plytké hroby
Po ceste, keď prechádzali po území kontrolovanom ukrajinskými silami, po tom, cez frontovú líniu a následne prvé ruské kontrolné stanovište, pociťovala stále väčšiu úzkosť. Ako sa dostávali hlbšie na okupované územie, pribúdalo vojenských stráží s označením proruskej separatistickej Doneckej ľudovej republiky na uniformách. "Na jednom kontrolnom stanovišti nám pri kontrole dokladov vojaci mierili na hlavu samopalom," hovorí Anastasija. Na otázku prečo idú do Mariupoľa, odpovedala, že chce pomôcť rodičom a otcovi vezie lieky.
Zároveň nevedela, či nájde svojich rodičov živých. Oksana a Dmytro medzitým spali na zemi schovaní pod prikrývkami a vankúšmi, zatiaľ čo sa dom otriasal pod ostreľovaním a tlakovými vlnami. So susedmi zdieľali zbytky jedla, vody a utešovali sa.
Anastasija a ostatní dorazili do zničeného mesta po deviatich hodinách cesty. Bolo to tesne pred zákazom vychádzania. "Okolo vás sú horiace autá, tanky, diery v domoch, čierne budovy so zrútenými strechami. Davy veľmi špinavých ľudí s prázdnymi očami sledujú naše autá pozdĺž zamínovanej cesty. Všetko im vzali, príbuzní zomreli," opisuje.
Po ceste rovnako míňali plytké hroby. "Najskôr sa pozeráte na hroby a ste vydesení a zmätení. Ale akonáhle ich uvidíte desať, dvadsať, už len prechádzate okolo. Možno je to len mnou, ale tak nejak sa zdá, že si na tie zverstvá rýchlo zvyknete," dodáva Anastasija.
Desať dní bez jedla
O stanicu ďalej popísala, ako sa pokúšali dostať cez centrum mesta, ale boje boli príliš intenzívne. Vydali sa teda okľukou, v dedine Volodarske sa potom dopočuli o škole prerobenej na utečenecký tábor. "To bol asi druhý najdesivejší zážitok," hovorí Anastasija.
"Sú tam ľudia, ktorí prišli o všetko. Vedia, že pre nich nikto nepríde. Tábor je ich jedinou šancou na prežitie," hovorí a tvrdí, že civilisti v zariadení mali byť po tom odvezení ruskými silami do Rostovskej oblasti alebo do separatistického Donecku na východe Ukrajiny. Ukrajina tento proces označuje ako "filtráciu", západ ho odsudzuje ako odvliekanie ľudí a Moskva opisuje ako humanitárny koridor pre evakuáciu civilistov.
"Urobilo sa mi zle z toho, čo som videla vo vnútri. Na podlahe a chodbách, v triedach, v telocvični, ležali ľudia takmer jeden na druhom (...) Ťažko sa tam dýchalo, ľudia nemali prístup k tečúcej vode mesiac," popísala. V rade na jedlo počula hrozné príbehy. "Jedna babička povedala, že strávila desať dní v pivnici bez jedla. Každý deň pila jedno surové vajce," približuje Anastasija. Tú noc bola podľa svojich slov v Mariupole svedkom "apokalypsy".
ROZHOVOR: Alkohol je cez vojnu tabu. Kedysi ho vojaci dostávali na prídel, hovorí Macko
K rodičom sa dostala na druhý deň. "Nemohla som sa radovať ani plakať," opísala. Mame a otcovi som povedala: "Budeme plakať na ukrajinskom území." Ľudia na ulici zostali ohromení, že sa do Mariupoľu dostala. Nakoniec sa im podarilo podľa BBC evakuovať aj niekoľko susedov. "V autobuse sme vyviezli osem ľudí," hovorí Anastasija.
Jej rodičia sú teraz na bezpečnejšom mieste na západe Ukrajiny. Anastasija so snúbencom v Dnipre. Myslí však na tých, ktorí sa z Mariupoľu dostať nemôžu. A hovorí, že cíti vinu - pretože dostala do bezpečia svojich rodičov, zatiaľ čo ďalší zostávajú. "Každý deň sa dozvedám, že niektorí z mojich spolužiakov, niektorí z príbuzných tam zahynuli alebo boli zranení," hovorí. Jej matka, ktorá dcéru nazvala hrdinkou, na nočnú moru v Mariupole okrem iného hovorí: "Za každý zločin prichádza trest."