ROZHOVOR: Ukrajinky majú nádej, že sa čoskoro vrátia. Nemám srdce im ju brať, hovorí sociálna pracovníčka
Jedno dieťa preplakalo celú noc, druhé sa niekoľko dní hralo len pod posteľou. Na rodičoch "vojnu" zatiaľ nie je vidno, aj keď v protiraketových krytoch prežili vyše týždňa. Ako hovoria sociálne pracovníčky Bronislava Korec Terenová a Paulína Dedíková, emócie sa v cudzom jazyku vyjadrujú ťažko. Hoci sa Ukrajinky na život u nás adaptovali rýchlo a všetky ubytované majú už prácu, čakajú, kedy sa vojna skončí, a budú môcť späť.
V krízovom centre môžu zostať rok. Hoci boli priamo v dejisku toho, čo poznáme len z videí a fotografií, psychologickú pomoc odmietli. Oporou sú im sociálne pracovníčky. Ako uviedli Bronislava a Paulína, ukrajinským rodinám pomáhali aj ľudia z okolia a učiteľky z tamojších škôl. Vďaka nim môžu matky s deťmi ani nie po mesiaci od príchodu na Slovensku pracovať a deti sa vzdelávať. Jedna pracuje v zdravotníctve, ďalšie sa zamestnali v gastrosektore.
V rozhovore sa dočítate:
- kde sa ukrajinské ženy zamestnali,
- odkiaľ prišli,
- či sa na Slovensku cítia bezpečne,
- s čím mali deti problém,
- či hovoria o vojne,
- čo ich na Slovensku prekvapilo.
Už je to vyše mesiaca, odkedy sa začala vojna na Ukrajine. Nie všetci utečenci zostávajú na Slovensku, cestujú ďalej. Zrejme sa už aj u vás vystriedalo viacero ľudí. Prichádzajú teraz viac traumatizovaní ako pred mesiacom?
Korec Terenová: Dve alebo tri rodiny len tranzitovali cez Bratislavu, prenocovali tu jednu noc a pokračovali ďalej. Na ich miesto potom prišli rodiny, ktoré sú u nás aj teraz a tvoria stabilnú zostavu, ktorá je tu už niekoľko týždňov, a plánuje dlhšie zostať. Jedna klientka si vybavuje víza, a chce ísť ďalej. Nevšimla som si, že by v tom bol rozdiel. Rodiny, ktoré sú u nás, prišli pred niekoľkými týždňami. Bolo to v krátkom časovom slede, medzi 2. a 19. marcom, kedy prišla posledná rodina.
Bronislava Korec Terenová a Paulína Dedíková sú sociálne pracovníčky. Bronislava pracuje pre Krízové centrum pre obete domáceho násilia a Paulína pre Domov na polceste a Zariadenie núdzového bývania, ktoré zastrešuje Občianske združenie Brána do života. Združenie ponúklo prostredníctvom iniciatívy Kto pomôže Ukrajine azyl aj matkám s deťmi z Ukrajiny, ktoré aktuálne tvoria polovicu kapacity centra.
Koľkým ľuďom aktuálne poskytujete vo vašom zariadení ubytovanie?
Korec Terenová: Kapacita krízového centra Brána do života je 34 ľudí, polovicu tvoria ukrajinské matky s deťmi, jedna rodina prišla aj so starou mamou.
Z akých miest prišli?
Korec Terenová: Prišli z veľkých miest ako Kyjev, Odesa, Kryvyj Rih a z Charkova.
Tí, ktorým sa nepodarilo utiecť hneď v prvé dni, zažili raketové útoky, ukrývanie sa, sirény aj pohľad na zdevastovanú krajinu a ulice, ktorými ešte nedávno kráčali. Cítia sa na Slovensku bezpečne?
Korec Terenová: Žiadnej z nich som nekládla túto otázku, ale podľa toho, akým spôsobom ich vidím fungovať u nás v dome, ako si relatívne rýchlo zvykajú na bežný život, tak si myslím, že sa cítia bezpečne. Neboja sa cestovať hromadnou dopravou ani ísť do mesta, objavovať pamiatky, hľadať si prácu a ísť pracovať.
Hovorí sa, že deti sa rýchlo prispôsobia novému prostrediu. Adaptujú sa ukrajinské deti rýchlo?
Korec Terenová: Deti, ktoré sme ubytovali, sú približne vo veku päť až 15 rokov. Adaptovali sa rýchlo ešte v prvých dňoch, keď nechodili do školy, pretože bolo treba vybaviť administratívu a potvrdenia od lekárov. Niektoré už v prvé ráno behali po dome a zisťovali, kde je čo. Zisťovali, kde sa môžu pripojiť na WiFi a byť na mobile. Presne ako slovenské deti. Viem však o jednom prípade, kedy dievčatko, ktoré prišlo s maminou, preplakavalo prvú noc u nás niekoľko hodín.
Dedíková: Mali sme tiež prípad chlapčeka, ktorý sa hrával niekoľko dní pod posteľou, kde mal pocit bezpečia. Je to jedno z najmenších detí.
Potrebujú sa utečenci rozprávať o tom, čo zažili? Komunikuje sa im to ľahko?
Korec Terenová: Pokiaľ ide o deti, nezaznamenala som, že by mali potrebu o tom hovoriť. Čo sa týka žien, je tam jazyková bariéra. Emócie sa ťažko vyjadrujú v cudzom jazyku. Nakoniec aj pre nich, aj pre nás je angličtina cudzí jazyk. Skôr majú tendenciu venovať sa praktickým veciam, napríklad, kam treba ísť vybaviť "dočasné útočisko", kde je lekár, do ktorej školy budú deti chodiť. Tomuto sa venovali prvé dni. Boli to vyslovene administratívne záležitosti, ktoré bolo treba dať do poriadku, aby sa mohli posunúť ďalej - hľadať si prácu a podobne.
Dedíková: Nekomunikuje sa im o tom ľahko. Každý deň vidia fotky po pokračujúcom bombardovaní. Majú tam zvyšok rodiny, manželov. Čakajú, kedy sa to celé skončí, a budú sa môcť vrátiť. Rozprávame sa o tom s nimi iba do takej miery, ako nás pustia. Chceme, aby cítili, že to prežívame spolu s nimi. Sú to inteligentné ženy, ktoré vo februári chodili do práce, a v marci sa ocitli na Slovensku.
Pýtala som sa ich aj na to, ako vedeli, že už majú utekať. Najprv tomu neverili, keď vybuchla prvá, potom druhá raketa. Keď to však pokračovalo, pochopili, že je vojna. Utekali do pivnice s deťmi, kde boli desať dní. V bytovke nefungovali výťahy. Ak chceli ísť na toaletu, museli vyjsť peši na 12. poschodie. V pivnici bola zima. Ukazovali nám fotky, ako to tam vyzeralo.
O čom najčastejšie hovoria v súvislosti s Ukrajinou?
Korec Terenová: Niektoré majú nádej, že sa budú môcť skoro vrátiť. Nemám srdce im tú nádej brať, aj keď to nie vždy zdieľam. Niektoré sú zase nastavené zariadiť si život tu tak, aby bol čo najznesiteľnejší, aj keď to nie "doma", usadiť sa tu a žiť normálnym životom. To je to hlavné, čo potrebujú.
Kryty civilnej ochrany na Slovensku tiež nie sú v najlepšom stave...
Dedíková: Pýtali sa ma, či máme aj my na Slovensku kryty civilnej ochrany. Vysvetlila som im, že ich nie je veľa. Matka, ktorá prišla úplne medzi prvými hovorila, že bola v kryte tri dni, do vedra vykonávali potreby. S deťmi spali v ošarpanej pivnici.
Obraz vojny je traumatizujúci, vyžiadali si aj psychologickú pomoc?
Korec Terenová: Neviem o tom. U nás v dome je psychologička, je pripravená s nimi hovoriť, pokiaľ budú mať potrebu tieto veci spracúvať. Je pravda, že sa na mňa ako na sociálnu pracovníčku neobracajú s takýmito záležitosťami, skôr sa venujeme praktickým veciam. Asistovala som s rôznymi pomocnými prácami - vyhľadať lekárov, nasmerovať "baby", aby vedeli, kam majú ísť.
Zabezpečovali sme zmenu školy pre najstaršieho z chlapcov, ktorý navštevoval v Kyjeve rok strednú školu. Museli sme riešiť, ako to spraviť tu. Najskôr nebola ochota zo strany našich stredných škôl z tohto odboru, uprednostniť ho pri prijatí. Samozrejme, nemôže skladať prijímačky v slovenčine, keďže sa s ňou po prvý raz stretol len pred pár dňami. Ujal sa ho školský odbor. Začal chodiť na gymnázium na Einsteinovej, kde je väčšia skupina ukrajinských stredoškolákov. Pripravujú sa kurzami slovenčiny na to, aby v budúcom roku mohli znovu študovať odbor strednej školy, ktorý už navštevovali doma na Ukrajine.
Dedíková: Psychologickú pomoc sme im ponúkali hneď po príchode. Povedali, že ju nepotrebujú, že majú oporu v nás.
Ako im navodzujete bezpečné prostredie a odpočinok od stresu? Čomu sa môžu u vás počas dňa venovať?
Korec Terenová: Máme spoločenskú miestnosť s televíziou, pripojením na internet, máme tu knižnicu, ktorá im teraz ešte veľmi nepomôže. Kolegyňa-psychologička im pripravila slovník.
Dedíková: Cítia sa bezpečne a prijaté, prežívame s nimi radosti, starosti. Všetko spolu riešime, chodíme na úrady, k lekárom. Ukazujú nám fotky, ako žili. Pýtajú sa na slovenské slovíčka. Včera sme sa zhovárali o poisťovniach, ako to funguje u nich, a ako u nás, aká je minimálna mzda u nás, aká u nich. Zaujíma ich to.
Čo ich na Slovensku najviac prekvapuje? Cítia veľký kultúrny rozdiel?
Korec Terenová: Sú prekvapené našou konzumáciou mäsa. Hovoria, že jedia oveľa viac rýb ako my. Majú lepší prístup k čerstvým rybám, najmä z prístavných miest ako je Odesa.
Dedíková: Prekvapilo ich, že sme veľmi chudí na to, aký veľký máme sortiment sladkostí, a že na ich pomery jeme veľmi málo ovocia a zeleniny. U nich je to opačne. Hovoria, že Slovensko je o trošku väčšie ako Charkov (smiech). Tým, že sú z veľkého mesta je pre nich 20-30-minútové cestovanie bezproblémové. Stačilo ich nasmerovať, zorientovali sa a fungujú samé. Sú šikovné, múdre a chcú pracovať. Všetky si už našli prácu.
Kde sa zamestnali?
Korec Terenová: Jedna z klientiek je zamestnaná na očnej klinike, je oftalmologická sestra. Ďalšie dve sa dočasne zamestnali v plážovej kaviarni pri Starom moste ako čašníčky, iná pani bude pomáhať v kuchyni v reštaurácii a jedna sa chystá odísť. Posledná, ktorá k nám prišla, má sľúbené miesto v gastrosektore.
Ako dlho môžu ukrajinské matky s deťmi zostať vo vašom zariadení?
Korec Terenová: U nás môžu zostať rok. Ak by sa im črtalo bývanie, a bolo by potrebné mesiac-dva počkať, samozrejme, dalo by sa to vyriešiť.
Bolo to psychicky náročné pre vás ako zamestnancov prepnúť sa režimu, kedy sa stretávate s ľuďmi, ktorí utekali pred vojnou?
Korec Terenová: Pre mňa to bola nová situácia, najmä z hľadiska komunikačnej bariéry, ktorú pri slovenských klientkach nemám. Pomáham si Google Translatorom. Nie všetky klientky vedia komunikovať anglicky. Pokiaľ ide o servisný personál, ktorý je v dome vtedy, keď tam nie je odborný personál, to znamená po 16.00 popoludní, počas víkendov, sviatkov, sú tu väčšinou študenti humanitných odborov po bakalárskom stupni - psychológovia a sociálni pracovníci. Sú veľmi nápomocní. Niektorí aj jazykovo. Mali sme šťastie, že jedna z našich mladých kolegýň ovláda ukrajinský aj ruský jazyk, pomohla pri prekladoch.
Po tom, ako vypukla vojna, chcel na Slovensku každý pomáhať, zdvihla sa vlna solidarity. Kopíruje nálada vo vašom centre celospoločenskú atmosféru?
Korec Terenová: Pokiaľ ide o naše centrum, ženy - slovenské klientky, ktoré u nás bývali aj pred vojnou, sa zachovali v prvých dňoch veľmi solidárne. Keď v noci prišla unavená rodina z Ukrajiny, nevedela, kde je sever, ľahla do postele a spala, ráno im pripravili raňajky. Poukazovali im, kde je čo v dome, kde sa dá prať, kde je aká miestnosť, ak niečo potrebujú, za kým ísť. Sú až čarovné v tom, ako sa pri jazykovej bariére snažia. Ak nemajú inú možnosť, ukazujú, dohodnú sa rukami-nohami. Hovoríme tomu "slovensky s ukrajinským prízvukom". Zázračne to funguje.
Dedíková: Spoločnosť aj známi, ktorí sa dozvedeli, že u nás bývajú ukrajinské ženy, boli veľmi nápomocní. Potrebovali sme autosedačku, kolegyňa napísala na Facebook príspevok, do polhodiny sme mali autosedačku. Ľudia operatívne reagovali.
Pretrváva solidarita? Ponúkajú ľudia aj naďalej materiálnu pomoc?
Korec Terenová: Materiálna pomoc k nám prichádza kontinuálne. Zariadenie funguje už vyše 20 rokov, sme v komunite relatívne známi. Za našu časť "domu", mám tieto zbierky na starosti ja. Pravidelne mi niekoľkokrát do týždňa prichádzajú maily s ponukami oblečenia, hračiek, alebo sa ľudia pýtajú, čo nám chýba, a čo by mohli priniesť. V tejto situácii, kedy sme potrebovali zabezpečiť zákadnými potrebami viacero ľudí, nám veľmi pomohli naše zásoby.
Čo sa najviac míňa?
Korec Terenová: Spravidla je to bežná drogéria, čistiace prostriedky, dezinfekcia, najmä v posledných rokoch. "Dom" sa musí dezinfikovať. Čím viac je tu ľudí, tým to treba robiť intenzívnejšie. Oblečenie máme stabilne vždy v skrini. Ak niečo chýba, vieme si vypýtať veľkosť alebo typ, ktorý treba. Ďalej sú to plienky, vlhčené obrúsky, respirátory.
Dedíková: Veľmi nám pomáhajú školy a škôlky, rodičia detí robia zbierky. Veľmi oceňujem rýchlu reakciu riaditeliek a učiteliek škôlok, aby mohli byť ukrajinské deti rovnocenné so slovenskými a nič im nechýbalo.
Už ste to skôr načrtli - majú nádej, že sa vrátia naspäť na Ukrajinu?
Korec Terenová: Niektoré určite áno. Všetky sú navonok zmierené so situáciou a snažia sa ju žiť najlepšie ako vedia. Niektoré majú väčšiu nádej ako tie, ktoré rozmýšľajú možno nie až tak optimisticky. Napriek záberom mesačnej krajiny si uvedomujú, že ak by sa aj zajtra skončila vojna, kým sa znovu bude dať kam nasťahovať, potrvá to dlho.
Máš dobrý tip na reportáž?
Stiahni appku a pošli video zaujimavých udalostí z tvojho regiónu.
Zistiť viac