ROZHOVOR s Ukrajinkou: Rusi, zastavte vojnu. Ľudia zastavujú tanky holými rukami, rodiny sa ukrývajú v pivnici

Lilija je vyštudovaná žurnalistka, žije v Bratislave. Ruskú propagandu vnímala už počas štúdií, citeľná je aj teraz. Jej rodina sa dozvedela o ruskej agresii z televízie. Mama sledovala 24. februára ruské správy v kuchyni, otec ukrajinské v obývačke. Neverili vlastným očiam, prebiehali z jednej miestnosti do druhej.

Rozhovor pre TA3 Lilija na prvýkrát odmietla. "Prepáč, možno o pár dní neskôr. Psychicky som nepripravená, teraz je v mojom meste veľké napätie. Tečú mi slzy, dnešný rozhovor nezvládnem. Snažím sa celý deň a večer skontaktovať s rodinou. Ozvem sa ti neskôr, keď sa situácia zlepší, a moji príbuzní nebudú sedieť v pivnici," napísala. O pár dní sa ozvala s tým, že je pripravená sa vyjadriť, pretože cíti zodpovednosť voči rodine a krajine, ktorá žije priamo v centre diania. O rodinu sa prirodzene obáva. Jej mama mala prísť na návštevu do Bratislavy začiatkom marca, keďže leteckú dopravu prerušili a Ukrajina bojuje s ruským agresorom, zostala doma v kedysi pokojnom meste Sumy. Počas rozhovoru viackrát skontrovala sociálne siete, kde ukrajinskí lokálni politici informujú obyvateľov o útokoch a vyzývajú skryť sa do bezpečia. Všetky výstrahy preposiela okamžite rodine.

V rozhovore hovorí o tom:

• kde ju zasiahla správa o invázii Ruska,
• kde sa ukrýva pred bombardovaním jej rodina,
• prečo sa už neskrývajú v pivnici,
• ako sa žilo v ukrajinskom meste Sumy,
• ako vyzerá ich život v čase vojny,
• s akými dezinformáciami sa ako Ukrajinka stretáva,
• či bolo pred vojnou cítiť v meste pnutia,
• ako podporuje rodinu na diaľku a čo prežíva.

Si pôvodom Ukrajinka žijúca na Slovensku. Kde ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajine?

Teraz či v roku 2014, keď sa začala vojna na Donbase? V roku 2014 som žila a pracovala v meste Sumy, u nás sa nebojovalo. Do Sumy sa však vtedy presťahovali ľudia z Donecka aj Luhanska. U nás to bolo pokojnejšie. Nedávno som sa rozprávala so ženou, ktorá k nám vtedy prišla z Donecka. Povedala mi, že počas tohto konfliktu sa už presúvať nebude a zostane brániť krajinu. Časť mužov z firmy, v ktorej som vtedy pracovala, išla bojovať na Donbas a vrátili sa v poriadku. Boli tam asi polroka, niektorí sa do boja opäť vrátili. Veľmi ich to psychicky zmenilo, zažili strašné veci. Niektorých to úplne zlomilo.

A teraz?

Manžel ma ráno zobudil a povedal, že Rusko nastupuje a je v našom meste. Nechcela som tomu veriť. Nerozumela som, čo sa deje. Myslela som si, že sa mi ešte sníva. Samozrejme, sledovala som správy o približovaní sa ruskej armády k hraniciam a cvičeniach, no bola som v šoku. Volala som rodine, ktorá mi to potvrdila. Mamina a ocko boli v tom čase v práci. Keďže stále prichádzali oznámenia, hučali sirény, schovali sa do pivnice. Keď utíchli, znovu sa vrátili k práci. Snažia sa pracovať, pomáhať v meste a robiť to, čo vedia.

V súvislosti s napätím, ktoré vládlo pred inváziou, sa ľudia na Slovensku začali zaujímať aj o kryty civilnej ochrany. Spomínala si, že sa tvoji rodičia skryli v pivnici, v akom stave sú tieto kryty na Ukrajine?

Sú súčasťou aj ukrajinských bytoviek, no je v nich špina a tma. Inak sú kryty v školách, nemocniciach, kde majú kapacity aj s lôžkami pripravené až pre 300-400 ľudí. Môže sa v nich ukryť každý, kto býva na blízku. Tie sú už viac pripravené. Samozrejme, ľudia sa skrývajú aj v pivniciach.

Na Slovensku žiješ sedem rokov. V akej situácii si odchádzala z Ukrajiny?

Určite to nebolo pre to, že by bolo na Ukrajine zle, to nie. V roku 2015 som sem prišla študovať, za skúsenosťami a za manželom. Hoci bola na Donbase vojna, v mojom meste bol pokoj a ticho. Ukrajina sa, hoci pomaličky, rozvíjala.

Pocítili ste vtedy v Sumy migračnú vlnu z Donbasu?

Veľmi nie. Sme prihraničné mesto, od hraníc s Ruskom sa nachádza 40 kilometrov. Poznám však rodiny, ktoré išli vtedy na Slovensko, do zahraničia, Kyjeva alebo na západ krajiny.

Aká časť tvojej rodiny žije na Ukrajine?

Celá. Len ja, manžel a syn žijeme na Slovensku. Moji aj manželovi rodičia, bratranci a sesternice sú tam.

Zvykli ste sa s rodinou za pokojných okolností navštevovať?

Asi dva roky sme pre pandémiu na Ukrajine neboli. Naposledy som tam bola v lete 2020 na tri mesiace. Narodilo sa mi dieťa, rodina sa chcela spoznať s novým členom. Bolo to super, plánovali sme ísť aj toto leto. Moja mama mala prísť na návštevu na Slovensko teraz, začiatkom marca. Kúpila si letenku, no nič z toho nebude...

Ako často si teraz v kontakte s rodinou? 

Veľmi často. Mamina teraz sedí doma. Tri- až štyrikrát denne si voláme, skypujeme, ukazujem jej cez Skype malého synčeka, aby mala aspoň trošku lepšiu náladu. Je to psychicky veľmi ťažké zvládnuť. 

O čom ti píše rodina v správach?

Posielajú mi rôzne videá a správy typu "Všetko je okej, ideme do pivnice", aby som sa nestresovala, keď mi nebudú zdvíhať telefón. Vždy mi napíšu. Snažia sa ma upokojiť. Keď komunikujem s bratrancami, hovoria mi "Nerev, všetko je okej, zvládneme to, prežijeme to". Sú pokojnejší než ja.

Ste všetci takíto odvážni? Patrí odvaha medzi charakterové črty Ukrajincov?

Teraz to ukázali všetci Ukrajinci, nielen moja rodina. Poslali mi video, kde šoferujúcu ženu zastavili Rusi so zbraňou. Žena vystúpila a začala na ich kričať. Takých príbehov je veľa. Ľudia holými rukami zastavujú techniku a vojakov posielajú preč, niektorých sa podarilo presvedčiť. Som hrdá, že som Ukrajinka, a že máme takýchto ľudí, ktorí sa všetci snažia pomáhať. Môj otec je SBS-kár v škôlke. Rodina žije na kraji mesta a on šiel dnes (pozn. 2. marca) bicyklom do práce. V tamojšej škôlke je veľká pivnica - úkryt pre ľudí, kontroluje to tam. Ak by signalizovali útok, bude vpúšťať ľudí dnu. Obchody sa snažia byť otvorené, nemocnice, pracujú aj lekárne. Je to neuveriteľné. Nedávno prišiel do mesta farmár a miestnym rozdal svoje výrobky - maslo, mlieko, vajcia.

Hrdinstvo preukázal ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, ktorý nastúpil do úradu po Petrovi Porošenkovi ako politický nováčik. Akú mali o ňom mienku Ukrajinci pred vojnou?

Bolo to tak pol na pol. Mladšie generácie ho ospevovali, staršie boli skeptické, teraz je náš hrdina. Ak to všetko prežije, tak si myslím, že ho ľudia opäť zvolia za prezidenta. Rovnakú silu ukázal aj predseda Sumskej oblasti. Pred vojnou som ich vôbec nevnímala ako politikov.

Bratranci, ktorých si spomínala, sú asi ľudia v tvojom veku. Nemuseli narukovať?

V našom meste máme veľa dobrovoľníkov, ktorí bránia mesto. Veľa mužov sa zapojilo do bojov ako dobrovoľníci. Dostávajú zbrane a snažia sa, aby sa Rusi do mesta nedostali. Naše mesto je ukrajinské, na jeho hraniciach sú Rusi. Zapájajú sa aj ženy, moja teta aj kamarátky vyrábajú molotovove koktejly.

Svet obleteli fotografie ukrývajúcich sa Ukrajincov v metre a pivniciach s maličkými bábätkami. Aké opatrenia musela podniknúť tvoja rodina pre svoju bezpečnosť?

V Sumy nemáme metro. Rodičia žijú v dome, priamo pod ním pivnicu nemajú, je opodiaľ a vedú do nej schody. Rodičia bývajú aj so starkou, pivnica a schody sú už na ňu priveľa. Prvé dni to ešte zvládala, teraz už utekať do pivnice odmieta. Rodičia sa preto rozhodli zostať s ňou v dome. Ak príde útok, ukryjú sa v chodbe bez okien. Ľahnú si na podlahu a prečkajú útok. Pri dverách majú zbalenú tašku s pasom, dokladmi, dekami a so zásobami.

V sobotu médiá informovali o tom, že v oblastiach miest Sumy, Poltava a Mariupoľ tiež hlásili letecké útoky. Aká je dnes (pozn. 2. marca) v meste, odkiaľ pochádzaš, situácia? Aké máš posledné informácie?

Situácia sa rýchlo mení. Najhoršie sú letecké útoky, pretože neviete, kam smerujú. Ak sa v meste bojuje, dokážete predpokladať, z ktorej strany útok očakávať. Ak ide o letecký útok, neviete, kam smeruje a kde vybuchne. V stredu bombardovali centrum mesta, hlásili vtedy aj obete. Počas víkendového bombardovania vybuchol dom, ktorý ležal dva kilometre od domu mojich rodičov. Aj to, čo sa deje v Charkove je strašné. Bombardujú školy, škôlky, centrum mesta.

Z tvojich sociálnych sietí som si všimla, že rada cestuješ po Slovensku a spoznávaš ho. K akému slovenskému mestu by si prirovnala Sumy?

Asi ku Košiciam, len tam nemáme električky. Sumy má asi 250-tisíc obyvateľov.

Aké tam bolo detstvo?

Krásne. Krásne. Navštevovala som tam základnú aj vysokú školu. Je to tiché, zelené, prorodinné mesto s mnohými parkami. V porovnaní s Kyjevom, ktoré je metropola, a kde všetko beží rýchlo, je Sumy oveľa viac pokojné.

Dva ročníky magisterského štúdia si absolvovala aj na Slovensku, máš to šancu porovnať. V čom si pociťovala najväčšie rozdiely?

Vysoká škola, ktorú som navštevovala v Sumy, patrí medzi päť najlepších na Ukrajine. Prax sme mali lepšiu v Bratislave, pretože tu sídlia rozhlas, televízia a celoštátne médiá. V Sumy sídlia skôr regionálne médiá. Mali sme tam však lepšie vybavenie - krásnu knižnicu, viac kníh a zdrojov, k dispozícii bolo rozhlasové aj televízne štúdio.

Spomínala si, že ste počas školy pracovali aj s ruskými zdrojmi. V súvislosti s vojnou sa veľa hovorí o propagande šíriacej sa z Ruska. Pociťovala si propagandu aj počas štúdia žurnalistiky?

Učili sme sa, čo je to propaganda a sledovali sme aj televíziu. Už pred desiatimi rokmi sa dalo pochopiť, že na Ukrajine sa hovorí jedno a v Rusku druhé. Už vtedy vznikali otázky a ľudia sa pýtali, čo je za tým a prečo. V ruských médiách bežne zaznievalo, že Putin je najlepší a Rusko je najlepšie na svete. Vtedy sa už dalo pochopiť, že to nie je v poriadku. Dokonalým príkladom z praxe je začiatok vojny. Mamina sledovala v kuchyni ruský kanál, otec v obývačke ukrajinský. V jednom hovorili o "denacifikácii a zachraňovaní Ukrajiny" a v druhom o ruskej agresii. 

Smerujú niektorí členovia tvojej rodiny k slovenských hraniciam?

Veľmi by som k nám chcela niekoho vziať, najmä deti z rodiny. Teraz sa to však nedá, všade sú ruskí vojaci. Je to nebezpečné. V Sumy nemáme už ani vlakovú stanicu. Koľaje sú rozbité smerom do Ruska aj hlbšie na Ukrajinu. Nejazdia ani autobusové spoje. Autom je to teraz veľmi nebezpečné. Veľmi by som si priala pomôcť niekomu. Keď sa teraz rozprávam s bratrancami, tak nik z nich už nechce odísť zo Sumy, chcú zostať brániť krajinu.

Odborníci hovoria, že je teraz dôležité nepanikáriť. Len ťažko si vieme na Slovensku predstaviť hrôzu, ktorej teraz čelia Ukrajinci. Ako sú na tom psychicky tvoji kamaráti a rodina? Veria, že sa vojna skončí?

Hovoria, že už si na to zvykajú. 

Ako vieš rodine pomôcť zo Slovenska. Je to vôbec možné?

Môžeme im posielať len peniaze, to je zatiaľ všetko. Snažím sa ich na diaľku aspoň psychicky podržať. Pomáhame tiež utečencom, ktorí sem prišli. Možno by som mala pomáhať aj viac, ale manžel pracuje a ja sa starám o dieťa - chcela by som, ale časovo to nezvládam.

Bolo v meste Sumy, ktoré leží 40 kilometrov od hraníc, cítiť pnutia medzi Rusmi a Ukrajincami?

Mám kamarátov, ktorí majú matky z Ukrajiny a otcov z Ruska alebo naopak. V Sumy žije veľa Rusov, no konflikty medzi nami neboli.

Na stranu Ukrajiny sa postavil väčšina sveta a agresiu Ruska odsúdila. Ako reaguje tvoja rodina na podporu zo Slovenska alebo na sankcie EÚ?

Vnímajú to pozitívne. Teraz pomoc skutočne potrebujú.

Stretla si sa za poslendé dni s dezinformáciami?

Áno, na sociálnej sieti, kde sa vyjadrujem po rusky. Všimla som si, že mám v priateľoch na Facebook psychologičku z Bieloruska. V príspevkoch písala, že nikto na Ukrajine nezomiera, že Rusi prišli Ukrajincov zachrániť. Začala som jej posielať videá s tým, že to nie je pravda. Prestala som tomu venovať čas, nevedela som ju presvedčiť o opaku.

Aké hoaxy si ešte zachytila?

Že nás idú ruskí vojaci brániť, že ukrajinská armáda chce zabiť Ukrajincov. Ako by to vôbec bolo možné? Ukrajinec by mal zabiť Ukrajinca? Je to neuveriteľné. Potom začnú spomínať Donbas, vraj keď bola vojna na Donbase, tak to bolo Ukrajincom jedno. Nie je to pravda. Teraz som zachytila, že sa šíri, že už našli Janukovyča, ktorého majú dosadiť na miesto Zelenského.

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí zdieľajú dezinformácie a tolerujú agresiu Ruska na Ukrajine?

Rada by som povedala všetkým, ktorí veria Putinovi, že na Ukrajine a aj v meste Sumy, vojna prebieha. Ruskí vojaci prekročili naše hranice a zabíjajú civilistov. Zomierajú dospelí aj deti. Ruská armáda robí hnusné a strašné veci. Strieľa, zhadzuje bomby, ktoré padajú na škôlky, nemocnice a pôrodnice. Je to strašné. Ich dôvod? Prišli sme vás zachrániť! Ale takto so zbraňami záchrana neprebieha. Nie je to normálne. Nikto ich nevolal, neprosil o pomoc. Sme demokratická krajina. Nech si riešia svoje problémy vo svojej krajine, a nie u nás.

Časť staršej generácie na Slovensku stále nostalgicky spomína na bývalý režim. Je to podobné aj na Ukrajine?

Máme tiež takéto babky a dedkov. Pochopili sme, že ich je veľa aj v Donecku a Donbase. Žijú aj v Sumy, ale len veľmi málo. Na porovnanie, moja babka zažila Holodomor (pozn. hladomor na Ukrajine 1932-1933) aj druhú svetovú vojnu. Nepatrí k tým, ktorí by tento režim ospevovali. 

Pre Putinovu vojnu na Ukrajine trpia nevinní ľudia, milióny Ukrajincov sa musia skrývať v pivniciach v strachu. Hovorila si, že v Sumy ste si aj s ruským obyvateľstvom nažívali v pokoji a mieri, akceptovali sa. Zmení Putinova agresia pohľad Ukrajincov na bežných Rusov?

Tých Rusov, ktorí sú teraz v Rusku, prosím, aby išli na mítingy, do ulíc a povedali nie vojne. Viem, boja sa, že ich vezmú do väzenia. No na koľko? Na týždeň? Naše rodiny zomierajú. Ukrajinci zastavujú techniku bez zbraní holými rukami, a Rusi sa boja ísť do ulíc a povedať Putinovi stop vojne?