Zmeniť presvedčenie je ako zmeniť sebaobraz, môže to úplne rozbiť identitu človeka, hovorí psychológ
So psychológom Martin Milerom sme sa porozprávali o tom, prečo sa v tomto období často cítime sklesnuto a ako s tým môžeme pracovať. Tiež sme boli zvedaví na to, aký bude pre nás po uplynutí pandémie opätovný návrat do normálneho režimu a prečo je pre nás také ťažké, aby sme zmenili naše presvedčenia a názory.
S prichádzajúcou zimou a posunom času je veľa z nás náchylných na pocity sklesnutosti, depresie a vyhorenia. Keď sa k tomu ešte pridruží stres z neustále meniacich sa pandemických opatrení a lockdownu, môže to mať veľmi negatívny dopad na naše duševné zdravie a pohodu. V tejto situácii sa však nenachádzame sami a tisícky ľudí si prechádzajú týmto obdobím spolu s nami. Práve preto sme sa porozprávali so psychológom Martinom Milerom, ktorý nám vysvetlil, prečo to na našu psychiku tak vplýva.
Okrem zimy sa momentálne musíme vysporiadať aj so sprísňujúcimi sa opatreniami. Existuje nejaký spôsob, ako sa vyhnúť pocitom beznádeje či sezónnej depresie?
Jeden zo spôsobov spočíva v rešpektovaní prirodzeného rytmu a teda aj prírody. Ak je vonku zamračene, menej svetla, menej slnečného jasu, tak je úplne prirodzené, že sa cítime viac sklesnuto. Taktiež sa blíži koniec roka, robia sa uzávierky a každý sa snaží všetko dotiahnuť do úspešného konca. My teda žijeme v kontradikcii s tým, čo nám príroda umožňuje. Mali by sme preto rešpektovať, že výkonnosť od konca jesene do januára je trochu poklesnutá a bolo by lepšie si to uvedomiť a správať sa v súlade s tým, než s tým zbytočne bojovať. Ak sa nám veľmi nedarí, neprispieva to pozitívne k našej duševnej pohode. Takže je úplne v poriadku si povedať, že nevládzeme, poprípade sa s tým zbytočne netreba frustrovať.
Spozorovali ste v tomto období zvýšenie záujmu o psychologickú pomoc? O aké prípady ide najčastejšie?
Určite áno, za posledný rok a pol je to evidentné. Niektorých klientov musím odmietať a keď ich posielam ku kolegom, aj tí mi hovoria, že sú zaneprázdnení a už nemajú miesto. Od januára je to naozaj intenzívne. Najčastejšie to súvisí s úzkostnou problematikou, ktorá môže viesť do depresívnych stavov. Avšak aj vzťahová problematika je momentálne aktuálna. Páry ostávajú spolu zavreté v jednej domácnosti 24 hodín denne. Predtým chodili do roboty, boli zvyknutí na zmenu prostredia a iný režim. Partneri spolu netrávili toľko času, takže v týchto nových podmienkach veľa párov vyhľadalo odbornú pomoc.
Aj po opätovnom návrate do kancelárií môže pretrvávať strach z infekcie, ľudia budú opatrnejší. Ako by sa mal človek vysporiadať s nevyhnutným návratom do "nového normálu?"
Dá sa predpokladať, že tam budú výrazné rozdiely. Situácia trvá už dosť dlho a zatiaľ nevieme povedať, kedy naozaj skončí. Prešli takmer dva roky, odkedy žijeme v takýchto zmenených podmienkach, takže určite bude trvať výraznej časti populácie, kým sa vráti do toho svojho zabehnutého režimu. Otázkou je aj to, ako bude tento režim vyzerať. Napriek individuálnym rozdielom sú ľudia, ktorí majú pred nákazou rešpekt, budú viac vnímavejší a opatrnejší, aby sa nenakazili. A nielen covidom, ale aj inými vírusmi a baktériami. Momentálne ľudia oveľa intenzívnejšie vnímajú seba a aj svoje okolie, takže si viem predstaviť, že sa to pretaví aj do budúcnosti, kedy už korona nebude predstavovať taký výrazný problém.
Ako z pohľadu psychológa vnímate súčasnú situáciu, kedy sa spoločnosť rozdelila na dve strany?
Myslím si, že je to logický dôsledok a súčasť toho, čo sa deje. Nepriateľ síce nie je taký hmatateľný, ako keby sme boli vo vojne, ale vieme ho identifikovať a ťažko ho vieme poprieť. V momentálnej situácii záleží od skúseností a presvedčenia daného človeka. Tejto situácii neprispieva ani mediálna kampaň niektorých médií, ktoré žijú z toho, že situáciu extremizujú, aby získali väčšiu sledovanosť a čítanosť. Dnes vieme všetko o všetkom a tento informačný pretlak neprispieva k našej duševnej pohode. Samozrejme, atraktívnejšie sú informácie, ktoré píšu o negatívnych veciach. Keď niekto ponúkne vysvetlenie, ktoré je pútavé a iné ako to, na čo sme zvyknutí a čo poznáme, je to lepšie ako keď máme akceptovať zaužívané a nudné fakty. Príbehy, ktoré dobre znejú a sú v nich pospájané rôzne súvislosti, aj keď nesprávne, môžu byť atraktívnejšie na emocionálnej úrovni.
Prečo je podľa Vás také ťažké pre jednotlivca zmeniť názor alebo presvedčenie?
Záleží na tom, do akej miery je ten môj názor alebo presvedčenie súčasťou mňa a môjho sebaobrazu. Ak sa bytostne identifikujem s nejakou ideológiou, je veľmi ťažké zmeniť to moje presvedčenie, pretože vtedy budem musieť zmeniť a dekonštruovať svoj obraz. Tým pádom by som to už nebol ja. Keď mám názor a som otvorený argumentom, to je iná vec. Zmena je možná, ale tá práca by musela byť veľmi intenzívna. Aby človek rozpoznal, že jeho názor či presvedčenie je mylné, akoby si týmto uvedomením rozbíjal identitu. Každý z nás totiž potrebuje mať tú svoju identitu a naše presvedčenie nám ju ponúka.
Aj v dnešnej dobe si na sociálnych sieťach veľmi ľahko nájdeme rovnako zmýšľajúcich ľudí. Ak by sme svoj názor hlásali niekde v krčme, kde sme jediní, ktorí niečo také hovoria, trpeli by sme. Avšak keď zistíme, že existuje viac ľudí s rovnakým presvedčením, pomôže nám to v identifikovaní sa so skupinou. Zrazu sme platnými členmi, ostatní nás vnímajú a rešpektujú, nájdeme tam súhlas a aj podporu. Samozrejme v tomto prípade záleží na tom, o aké presvedčenie ide, či to človeku niečo ponúklo alebo ako sa k nemu vôbec dostal. Mojou osobnou hypotézou napríklad je, že by to mohlo vysvetliť prečo toľko mladých mužov nasledovalo Hitlera. Chýbala im z predošlej vojny otcovská generácia, nemal kto byť pre nich vzorom. Zrazu prišiel niekto, ku komu mohli vzhliadať a kto ich viedol tak, ako by ich mohol viesť otec.