Armády sluhov, západné erotické filmy. Takto žili elity komunizmu
Ďaleko od starostí bežných východných Nemcov žili do roku 1989 politické elity komunistickej Nemeckej demokratickej republiky. Predstavitelia režimu, ktorý hovoril toľko o rovnosti, žili v prísne stráženom areáli "lesného sídliska" Wandlitz neďaleko Berlína.
Symbol absolútnej straty kontaktu
Komunistické špičky obývali vily s rozlohou až 340 metrov štvorcových, mali armády sluhov a k dispozícii nedostupný tovar zo Západu. Keď im napriek všetkému niečo chýbalo, doručil im to obratom kuriér vyslaný do západného Berlína. Východonemecký vodca Erich Honecker si takto nechával posielať obleky na mieru, pivo aj videokazety s erotickými filmami.
"Wandlitz je dodnes symbolom toho, že sa politické vedenie od obyvateľstva vzdialilo natoľko, až stratilo akýkoľvek kontakt. Rozdiel medzi bežným životom v nedostatku, ktorý viedlo obyvateľstvo NDR a tým, ako žili komunistickí lídri, bol obrovský," hovorí Jürgen Danyel z postupimského centra súčasných dejín, ktorý napísal o živote v areáli blahobytu knihu.
Srdce "lesného sídliska" položeného v pokojných braniborských lesoch tvorilo 23 víl pre členov a čakateľov komunistického politbyra, ktoré vznikali prevažne v rokoch 1958 až 1960. Dvojposchodové domy na rozľahlých pozemkoch v trojici úzkych uličiek ponúkali úžitkovú plochu 180 až 340 metrov štvorcových, osem až dvanásť izieb, veľkorysú terasu i zimnú záhradu. V jednotnom štýle postavené vily, ktoré od seba neoddeľovali žiadne ploty, síce neboli dekorované talianskym mramorom, ako v 60. rokoch chybne písal západonemecký Der Spiegel, ale na tú dobu modernými materiálmi z východného bloku.
650 služobníkov pre 23 funkcionárov
Nešlo však toľko o samotné bývanie, ako skôr o služby a nároky s ním spojené. Tie najviac pobúrili východonemeckú verejnosť, keď sa na jeseň roku 1989 dozvedela podrobnosti z reportáží o živote v "lesnom sídlisku". "Na konci, v roku 1989, sa o 23 funkcionárov strany a ich rodín staralo neuveriteľných 650 ľudí. Patril sem bezpečnostný a domový personál, kuchári, záhradníci, šoféri a ďalší," vysvetľuje Danyel a podotýka, že všetci boli spolupracovníkmi tajnej polície Stasi.
Politické elity režimu, ktorý sa sám nazýval "prvým štátom robotníkov a roľníkov", si mohli užívať celý rad privilégií, či už to bola nemocnica priamo v areáli, súkromná reštaurácia, kino, kaderníctvo, športovisko alebo bazén. Snáď najviac im však východní Nemci závideli veľký obchod, v ktorom bolo všetko od potravín vrátane nedostupných banánov a pomarančov, až po oblečenie, televízie alebo videá zo západu.
Lídri cestujú, robotníci renovujú
Špeciálne priania elít a ich rodín sa však neobmedzovali len na objednávky západného tovaru. "Vždy, keď išli Honeckerovci na dovolenku, spísala Margot Honeckerová rozsiahly zoznam toho, čo sa má v ich dome urobiť, a to zmeny aj renovácie," vysvetľuje Danyel. Raz si takto Honeckerová vyžiadala napríklad moderný gauč, ktorý však v NDR nikto nevyrábal. Vznikol preto špeciálny kolektív pracovníkov, ktorí zanechali svoju normálnu prácu, aby Honeckerovej vyhoveli.
Každodenný servis mali Honeckerovci aj ďalší členovia vo vedení NDR taktiež počas pobytov vo svojich luxusných prázdninových domoch. "Keď cestovali Honeckerovci k Baltskému moru a Margot zistila, že pečivo z Wandlitzu chutí lepšie, tak jej ho kuriér každé ráno privážal, čo trvalo niekoľko hodín," hovorí historik.
Uzavreté diaľnice a Potemkinove dediny
Nadradené postavenie elít, v duchu orwellovského "všetci sme si rovní, niektorí rovnejší" sa odrážalo aj na automobiloch, ktoré predstavitelia Zjednotenej socialistickej strany Nemecka používali. Napríklad Honecker, ktorý pri oficiálnych príležitostiach využíval Citroën, vlastnil automobily značiek Land Rover, Mercedes-Benz a Toyota.
Vždy, keď z Wandlitzu Honecker alebo ďalšie elity smerovali do Berlína, svietila im na všetkých semaforoch zelená a pre ostatných červená, aby komunistickí lídri nemuseli nikde čakať. Pri vzdialenejších cestách sa kvôli nim dokonca uzatvárali celé diaľnice. Paradoxom na cestách do Berlína bolo aj to, že na svojej bežnej trase prechádzali pekne upravenými ulicami. Pritom išlo len o povrchový make-up budov, ktoré sa z druhej strany často rozpadávali. "Boli to potemkinovské dediny pre politické vedenie, ktoré si malo myslieť, že je všetko v poriadku," hovorí Danyel.
Keď sa východonemecká verejnosť po páde berlínskeho múru na jeseň 1989 dozvedela o životnom štýle a privilégiách komunistických elít, právom ju to rozhnevalo. "Bol to tak trochu klinec do rakvy NDR, proces jej pádu to urýchlilo," zhodnotil Danyel, podľa ktorého si režim, ktorý chcel vo Wandlitze pôvodne nechať dožiť vyslúžilých politikov, rýchlo uvedomil, že situácia je neudržateľná. Koncom roka 1989 tak museli prominenti "lesné sídlisko" opustiť.
