Domov sa môže zmeniť na pascu, traumy v nás žijú ďalej

Strach aj po dvadsiatich rokoch

Približne pred dvadsiatimi rokmi zapálil pyroman v noci priestor schodiska v dome, kde bývala Virginia. "Zobudil ma zápach dymu, nemohla som dýchať. Všade bola tma, pretože elektrina nefungovala," spomína. Doteraz sa čuduje, ako ju viedol pud sebazáchovy.

"Išla som otvoriť dvere, aby som odtiaľ ušla, ale vnútorný hlas mi hovoril: nie. Hneď za dverami horelo. Keby som ich otvorila, utrpela by som popáleniny, ako moja susedka, ktorá pri požiari zahynula." Aj po dvadsiatich rokoch má Virginia stále strach z ohňa. "Manžel musel kúpiť do nášho domu ľanový rebrík. Vo väčších budovách zle spím a všade hľadám núdzové východy," hovorí.

Psychiater Christian Navarre často prijíma osoby, ktoré prežili katastrofy s dramatickými dôsledkami, ako Virginia. "Nie je vzácne, že sa týmto ľuďom rozvinie trvalá psychická trauma. Aj menej závažné prípady nešťastia v domácnostiach však môžu mať dopad na psychiku," vysvetľuje.

Prírodné živly v byte

Štyridsaťročná Sarah zažila vo svojom parížskom byte niekoľko nehôd po sebe. "Niekedy si myslím, že som prekliata," konštatuje. Počas šiestich rokov zažila dve zvlášť nepríjemné nehody. Prvýkrát praskol rozvod vody medzi tretím a štvrtým podlažím. Štyri poschodia budovy boli zatopené. "Po stenách v mojom byte tiekli prúdy vody. Druhý raz sa odtrhol uzáver teplej vody a prúd zničil všetko, čo mu stálo v ceste," hovorí Sarah.

"Ak je náš majetok zničený priamo pred našimi očami a do našej každodennosti vtrhne čosi nečakané, máme pocit, že bola zničená naša ilúzia bezpečia. Keď sme doma, zvyčajne sme v priestore bezpečia. Nehoda spôsobená prírodnými živlami alebo technickou závadou nás zaskočí. Práve to nás traumatizuje," vysvetľuje Christian Navarre.

Dom ako vizitka osobnosti

Ešte horšie je, ak sa náš boj s neviditeľným nepriateľom zdá byť dopredu stratený. Tridsaťročný Arnaud mal pred tromi rokmi byt zaplavený plošticami. "Na internete je mnoho fór zameraných na tento problém. Komentáre sú jednoznačné: je takmer nemožné sa ich zbaviť," hovorí.

"Arnauld sa o to však pokúsil. Vyhodil väčšinu šatstva a zvyšok vypral na vysokej teplote. Kúpil som si aj parný čistič na matrace. Stal som sa paranoidným: každý večer som lepil obojstrannú lepiacu pásku na nohy postele aby som zistil, či tam ešte sú," hovorí. Nakoniec ho jeho byt znechutil.

"Tento pocit je pochopiteľný. Dom je vizitkou toho, kým sme. Sú v ňom naše spomienky, všetko, čo tvorí našu identitu. Ľudia, ktorí hovoria, že je to len materiálna stránka, si neuvedomujú význam domova," dodáva Navarre.

Vyrovnávanie sa s katastrofou

Pohroma v domácnosti má za následok skutočné psychické vyčerpanie. U detí môže spôsobiť úzkostné stavy. V ťažších prípadoch môže vyvolať depresie. Sarah sa dnes díva na život inak. "Keď sa vraciam z víkendu alebo z dovolenky, zadržím vždy dych, kým otvorím dvere. Čo tam zase nájdem?" hovorí Sarah. "Aj keď som sa presťahoval, mám strach, že som ploštice zavliekol so sebou a nočná mora bude pokračovať," priznáva Arnaud.

"Tá bolestivá príhoda mi ukázala, že sa z toho môžem dostať, ak budem silná. Vytvorila som si taktiež odstup od materiálnych vecí," hovorí Virginia. "Celé mesiace som žila s jedným kufrom a nebolo to také ťažké, ako sa mi predtým zdalo. Kedysi som nič nevyhodila, na veciach mi priveľmi záležalo. Dnes nemám problém čokoľvek požičať alebo sa toho zbaviť. Požiar mal jednu výhodu. Donútil ma, aby som sa sústredila na to, čo má skutočnú cenu," dodáva.