Fico vo veľkom rozhovore: Vyspelejší sa na nás pozerajú s určitou závisťou

Slovensko patrí medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky v EÚ, v zahraničí však vidíme viaceré problémy, krízy či konflikty, ktoré ohrozujú európsku aj globálnu ekonomiku. Ako v tomto prostredí vidíte ďalší vývoj slovenskej ekonomiky a v čom spočívajú prípadné riziká?

Je to zvláštne, ale už niekoľkokrát sme na zasadnutí Európskej rady museli konštatovať, že región strednej Európy, najmä Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko, sú ekonomickými ťahúňmi. S určitou mierou závisti pozerajú vyspelejšie krajiny na tieto štyri štáty, pretože ich dynamika približovania sa priemeru životnej úrovne EÚ je veľmi vysoká. Ak sa pozeráme na štruktúru hospodárskeho rastu, teda na čom je založený, domnievam sa, že niet príčin obávať sa, že by v roku 2017 malo dôjsť k nejakej radikálnej zmene. Čakám podobný rok ako 2016.

Možno budeme svedkami zmeny, pokiaľ ide o infláciu. Pred niekoľkými rokmi sme ťažko verili prognózam, že pôjdeme v tomto regióne do niekoľkoročnej deflácie. Budeme čeliť problému nedostatku pracovnej sily. Tešilo by ma, keby sme prelomili historickú hranicu nezamestnanosti a dosiahli úroveň rokov 2007-2008. V ostatných ukazovateľoch si myslím, že budeme premianti v EÚ.

O probléme nedostatku pracovnej sily v niektorých odvetviach sa hovorí stále častejšie. Čo sa s tým z pohľadu vlády dá robiť?

Začali sme na tom už pracovať, je to čím ďalej tým vypuklejšie. Mňa o tom presvedčili výjazdy do regiónov, ktoré som absolvoval v novembri a decembri a kde som sa na úradoch práce a pri návštevách firiem dozvedel, že nájsť dnes kvalifikovanú pracovnú silu je niečo neuveriteľne ťažké. Zorganizoval som stretnutie so županmi, mal som aj veľmi zaujímavý rozhovor s predstaviteľmi katolíckej cirkvi, ktorá je tiež zriaďovateľom škôl.

Keď dáme dohromady štát, VÚC, zriaďovateľov súkromných a cirkevných stredných škôl, musíme to lepšie naplánovať. U niekoho slovo plán vyvoláva miernu nervozitu, ale všetky rozumné krajiny plánujú. Musíme to presnejšie zadefinovať a povedať – trh potrebuje toto a toto, takže vás teraz páni zriaďovatelia poprosíme, poďte urobiť zmeny v tomto duchu. Budem si stáť za tým, že štát tu musí zohrávať podstatne aktívnejšiu úlohu ako doteraz. Mysleli sme si, že  postačuje súčinnosť medzi zriaďovateľmi a trhom, ale nestačí. Musí do toho prísť silný sprostredkovateľ, v tomto prípade štát.

Ako sa pozeráte na možnosť dovážať určitý počet pracovníkov zo zahraničia, ako o tom hovoria viaceré firmy?

Štruktúra nezamestnaných na Slovensku je daná predovšetkým tým, že je tu veľký počet ľudí, ktorí nemajú dokončené ani základné vzdelanie. Hovorme jasne, ide o Rómov. Ďalšia časť nezamestnaných sú ľudia, ktorí si nechcú nájsť trvalé zamestnanie, pretože sa obávajú exekúcií, exekútor by im okamžite siahol na príjem. Potom je tu kategória ľudí, ktorá nechce pracovať, alebo ktorá si povie, že ak je rozdiel medzi platom a rôznymi dávkami 150 eur, prečo by som mal chodiť ráno o piatej do roboty prakticky za 150 eur mesačne.

Naša odpoveď je v tomto veľmi jednoznačná. Musíme tlačiť na mzdy, aby sa oplatilo pracovať a aby nebol tlak na dovoz pracovníkov zo zahraničia. Ponúkame firmám, ktoré majú takýto problém, poďme sa predsa len ešte pozrieť na štruktúru nezamestnaných a ako štát radšej pomôžeme firmám s ich rekvalifikáciou, vieme na to nájsť aj nejaké finančné zdroje, ako sem ťahať nejakých zamestnancov z Vietnamu, Filipín alebo iných krajín. Ale sú aj prípady, kde si nevieme pomôcť.

Použijem údaj, ktorý mi povedali v Trnave na stretnutí s predstaviteľmi automobilky Peugeot Citroen. Priemerný hrubý zárobok je tu približne 1300 eur a nevedia nájsť ľudí. Zrazu zisťujeme, že pokiaľ by nedostali povolenie na dovoz pracovníkov zo Srbska, tak nevedia garantovať výrobu. Ak s priemerným zárobkom 1300 eur nie sme schopní nájsť ľudí, ktorí by išli pracovať, tak potom je už naozaj niečo veľmi zlé, pokiaľ ide o štruktúru nezamestnaných na Slovensku.

Mimoriadne mi preto záleží na zvyšovaní minimálnej mzdy, nebránim sa diskusii o sektorovej minimálnej mzde, napríklad v oblasti služieb. Musíme potom veľmi prísne oddeliť tých, ktorí chcú a ktorí nechcú pracovať. Minister práce Ján Richter má presný pokyn. Návrh zákona o službách zamestnanosti je pripravený, tí, čo sa chcú aktivovať, dostanú väčšiu pomoc štátu. Tí, ktorí sa nechcú aktivovať a len zneužívajú sociálny systém, bohužiaľ k nim štát bude musieť byť podstatne tvrdší a prísnejší ako doteraz.

Spomínali ste snahu o ďalšie znižovanie nezamestnanosti. Viete o prípadných investíciách, ktoré sa v tomto roku na Slovensku chystajú?

Stretávame sa s obrovským záujmom investorov o príchod na Slovensko a už im kladieme otázku – v poriadku, sme pripravení vám vytvoriť všetky podmienky, poďme sa baviť o investičných stimuloch, pomôžeme vám s pôdou, máte ale dosť pracovných síl? Ste schopní, ak chcete nabrať tisíce kvalifikovaných pracovníkov, týchto ľudí nájsť?

Preto sa pri rokovaniach s investormi snažíme mimoriadne ich podporovať, aby presúvali svoje investície ďalej na juh a východ Slovenska. Hoci naďalej platí, že najväčší záujem je o západnú časť Slovenska, ktorá je z hľadiska infraštruktúry, ale aj blízkosti k iným krajinám podstatne atraktívnejšia. Je niekoľko rozpracovaných projektov, ale radšej o nich poviem, až keď budú hotové. Stačí, ak pripomeniem, ako vláda zapracovala a získala Jaguar Land Rover. To bol husársky kúsok, je to fabrika obrovských rozmerov a neuveriteľnej kvality.

Zatiaľ to ide, ale nemyslím si, že by ďalšie investície boli dnes tým, čo by malo znižovať nezamestnanosť. Sme niekde na hranici okolo 9 %. Najlepšie roky boli 2007-2008, kedy sa nezamestnanosť pohybovala na úrovni 7,5 – 8 %. Blížime sa veľmi rýchlo k tomuto okamihu a potom sa už s touto štruktúrou nezamestnaných bude pracovať veľmi zle. Ak niekto nechce, nemá ani elementárne vzdelanie... Pokiaľ teda ide o znižovanie nezamestnanosti, dostávame sa na absolútnu hranu. Myslím si, že tento stav dosiahneme v roku 2017, ale pod tých 7-8 % sa už pôjde ťažko.

Poznáme už výsledky hospodárenia štátu za minulý rok, rozpočtu sa darí, na daniach sa vyberá výrazne viac oproti plánu. Na druhej strane, schválený rozpočet na ďalšie roky hovorí o vyrovnanom hospodárení až v roku 2019. Nemyslíte si, že by sa dalo znižovať deficit aj ambicióznejšie?

Myslím si, že vyrovnaný rozpočet by mal prísť vtedy, keď si povieme, že sme naplnili určité priority, ktoré v tomto štáte potrebujeme a ktoré niekedy napĺňame aj na úkor deficitu. Keďže si napríklad uvedomujeme, že európske fondy nebudú v budúcnosti prichádzať v takom rozsahu, chceme hľadať nové zdroje aj prostredníctvom tzv. investičnej výnimky, ktorú by sme zakotvili do zákona o dlhovej brzde. Nerobil by som z vyrovnaného rozpočtu nejakú posvätnú kravu. Slovensko má deficit absolútne pod kontrolou a hlboko pod maastrichtské kritéria, teda pod 3 %.

Tempo, ktoré si nastavíte, aby ste dosiahli vyrovnaný rozpočet, je vec plánovania a stratégie. Nemôže to byť za každú cenu. Môžeme povedať, že na budúci rok bude vyrovnaný rozpočet, ale potom povieme ministrovi zdravotníctva Druckerovi, že nebude mať 70 miliónov eur na opravu urgentných príjmov, povieme ministrovi školstva Plavčanovi, že nebude mať peniaze na zvyšovanie platov učiteľov, a takto by som mohol pokračovať. Vyrovnaný rozpočet áno, ale tempo a stratégia, ako ho dosiahnuť, musí podliehať napĺňaniu priorít tohto štátu. Inak by som musel označiť vyrovnaný rozpočet za cieľ politiky, a to predsa nie je. Rozpočet je iba ekonomický nástroj na dosahovanie politických cieľov.

Plnenie priorít v rámci vládnej koalície je teda aj za niektorými opatreniami, za ktoré vás kritizujú zamestnávatelia? Schválili ste napríklad zvyšovanie stropov pre sociálne a zdravotné odvody, či zvýšenie špeciálneho odvodu pre regulované odvetvia...

Myslím si, že ak sa ukáže, že je dobrý výber daní a funguje ekonomika, dajú sa robiť zmeny. Nič nie je na večné veky, to vedia aj firmy. Pokiaľ ide o zvyšovanie stropov, zvýšili sme odvody pre ľudí, ktorí zarábajú mesačne 4300 eur a viac. Koho sa to týka? To je taká úzka kategória ľudí, že je zvláštne vôbec o tom hovoriť. Zaviedli sme daň s dividend, čo je štandardná daň v krajinách OECD, len sme dlhé roky patrili medzi krajiny, ktoré to nemali vo svojom daňovom systéme.

Predtým, ako sa začalo písať programové vyhlásenie vlády a ako boli uzatvorené personálne otázky, najskôr vznikla dohoda o programových prioritách. Tam sme si všetko vykonzultovali a tieto programové priority boli plne prenesené do programového vyhlásenia vlády. Od začiatku máme veci dohodnuté, vôbec to nie je predmetom nejakých sporov. Jasné, že sú odborné diskusie, téma zvyšovania minimálnej mzdy a podobne, ale našťastie a tu chcem poďakovať koaličným partnerom, necítim žiadne rozpory. Ani nevidím témy, ktoré by nás mali nejako významne rozdeľovať.

Spomínali ste investičnú výnimku. Minister financií avizoval na túto tému už aj rokovania s opozíciou. Znamená to, že v koalícii na tom už máte zhodu? Dohodli ste sa, že sa zákon o dlhovej brzde bude meniť?

Diabol je vždy skrytý v detailoch. Ak si povieme investičná výnimka, všetci povedia áno, dobrý nápad. Záleží potom na parametroch. Na aké účely majú byť využité prostriedky, ktoré získame z takejto výnimky? Má ísť len o infraštruktúrne projekty, diaľnice, alebo má ísť aj o peniaze na podporu investícií? To už je na diskusii. Myslím si, že ideologicky existuje zhoda, že investičná výnimka áno. Teraz bude záležať na ministrovi financií, aké parametre predloží, aby to bolo prijateľné nielen pre našich koaličných partnerov, ale aj pre opozíciu. Matematika nepustí, môžete sa naparovať koľko chcete, ale pokiaľ nemáte 90 hlasov, žiadna zmena zákona nebude.

Kedy si myslíte, že sa táto téma uzavrie?

Chceli by sme túto tému uzatvárať v priebehu tohto roka. Minimálne dôjsť k definitívnej politickej dohode. Je to zákon, ktorý by mal prejsť riadnym legislatívnym konaním, vrátane Rady rozvoja a solidarity. Verím, že rok 2017 môže byť rozhodujúci. Pri rokovaniach s opozíciou rýchlo zistíme, či je alebo nie je záujem do tohto konceptu ísť.

Investičná výnimka súvisí s financovaním cestnej infraštruktúry. Eurofondy, ktoré máme na to k dispozícii, sú už rozdelené a do budúcnosti už ďalšie nemôžeme očakávať. Neobávate sa o budúce financovanie infraštruktúry? Aké ďalšie zdroje by sa na to dali použiť?

Prichádza obdobie, kedy sa budeme musieť naučiť žiť aj bez zdrojov EÚ. Je to vec hľadania rezerv v štáte, typickým príkladom je to, čo dosiahol Peter Kažimír, keď bol deficit o miliardu eur nižší ako pôvodne plánovaný. Toto je cesta, ako hľadať zdroje na veľké projekty. Uviedol som investičnú výnimku ako ďalší zdroj, môžeme hovoriť o PPP projektoch.
Naďalej ale platí, že kohézna politika, teda odstraňovanie regionálnych rozdielov, zostáva prioritnou politikou EÚ. Počas nášho predsedníctva sme boli veľmi úspešný v tom, že sme dosiahli nielen schválenie rozpočtu EÚ na rok 2017, ale aj dohodu ohľadne reformy peňazí, ktoré sa rozdelia v celej EÚ do roku 2020.

Našla sa napríklad suma 500 miliónov eur, ktorá má ísť na podporu farmárov. Našla sa viac ako miliarda na podporu zamestnávania mladých ľudí. Všetci stále hovoríme, že odstraňovanie regionálnych rozdielov musí byť základom používania fondov aj do budúcnosti. Ale bude to komplikované, ja to vidím na niektorých predstaviteľoch západných krajín, ako sa sťažujú, že nám dávajú peniaze. My im zase vysvetľujeme – to nie je pravda, veď z každého eura si beriete 80 centov, lebo sú to vaše firmy, ktoré na týchto projektoch často robia. Je to prospešné pre všetkých. Myslím si, že nápad podporovať krajiny, aby sa približovali tým vyspelejším, bol mimoriadne správny. Ale áno, musíme sa naučiť žiť s tým, že nám už pravdepodobne nikto v roku 2020 nedá 14 alebo 15 miliárd eur na naše programy.

Je to približne rok, keď ešte Vaša predchádzajúca vláda prišla s politikou špeciálnej podpory najmenej rozvinutých regiónov. Absolvovali ste v tejto súvislosti výjazdové rokovania, máte s tým prvé skúsenosti. Ako by ste po roku zhodnotili túto politiku a pripravujete v nej nejaké zmeny?

Došlo k zmene, pokiaľ ide o prístup k najmenej rozvinutým okresom. Predtým to bola skôr intuitívna ad hoc práca, vybrali sme si okres, išli sme tam a ponúkli sme nejaké malé projekty. Teraz je to na báze zákona, ktorý stanovuje, ktorý okres spadá do tejto kategórie a čo je potrebné urobiť. Musíte schváliť akčný plán, ktorý vzniká zdola, nie zhora, automaticky sa schvaľuje tzv. regionálny príspevok a potom sa nastavuje nejaký plán na tvorbu pracovných miest a objem zdrojov, ktoré budú použité.

Prešli sme všetkých 12 okresov, ktoré spadajú pod tento zákon a oznámili sme, že chceme zaradiť do tohto plánu ďalších päť okresov. Nevylučujem, že všetkých päť okresov absolvujeme už tento rok. Novelizáciu zákona predložíme vo veľmi rýchlom čase, bude to na úrade vlády, pod ktorý prešla problematika regionálneho rozvoja. Bude veľmi dôležité urobiť ešte raz „kolečko“ po tých 12 okresoch, ktoré sme už navštívili, aby sme po roku zhodnotili, do akej miery sa realizuje akčný plán, ktorý bol v danom okrese na základe zákona schválený.

Je to téma, ktorá je podľa mňa veľmi zaujímavá najmä z pohľadu investorov. Investori prejavujú záujem o tieto regióny, pretože majú zvýhodnené podmienky v porovnaní s inými regiónmi. Ak by sa do toho dokázala zapojiť myšlienka sektorovej minimálnej mzdy a ďalších vecí, ktoré sa chystajú, domnievam sa, že Slovensko nebude až tak regionálne rozdielne. Hoci by sme klamali sami seba, ak by sme si mysleli, že Slovensko môže byť všade rovnaké. To jednoducho nejde. Budú regióny bohatšie a chudobnejšie. Ale žiadny región nesmie byť taký, že by tam nikto nechcel zostať.

Podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič nedávno predstavil komplexný balík opatrení ako základ na vytvorenie energetickej únie v Európe. Aký je význam tohto projektu pre Slovensko?

V posledných rokoch sme boli svedkami mnohých turbulencií, ktoré spôsobili krajiny, ktoré dominantne kontrolujú energie. Pamätáme si na obrovskú plynovú krízu v roku 2009 a boli aj ďalšie udalosti, ktoré poukázali na to, že pokiaľ nebude existovať jedna energetická únia, ktorá bude garantovať každému členskému štátu EÚ bezpečný prístup k energiám za prijateľné ceny, tak Európa bude vydierateľná. Ešte to bude nejaký čas trvať, ale keď sa dnes pozrieme na kroky, ktoré sa prijímajú, musíme sa cítiť bezpečnejšie. Ten plyn už nejde iba z východu na západ, ale aj zo západu na východ. My sme krajina, ktorá pomáha Ukrajine reverzným tokom plynu.

Môžeme hovoriť aj o severo-južných a južno-severných tokoch. Napríklad o významnej prepojke, pokiaľ ide o ropu, medzi Slovenskom a Maďarskom. Začíname konečne hovoriť o vysokonapäťovom prepojení medzi Slovenskom a Maďarskom. Pracujeme na plynovej prepojke medzi Poľskom a Slovenskom. Ak bude Európa tieto projekty zaraďovať medzi prioritné, tak sa budeme cítiť bezpečnejšie a nemusíme sa obávať, keď niekto možno z politických alebo iných dôvodov zastaví prívod plynu. V tomto je význam energetickej únie. Maroš Šefčovič v tom zohráva neuveriteľne dôležitú úlohu a myslím si, že myšlienka energetickej únie bude už navždy spojená s jeho menom.

Ceny energií pre domácnosti sú na Slovensku regulované, mnohí podnikatelia najmä v priemysle sa však sťažujú napríklad na drahú elektrinu. Čo vláda môže s týmto problémom robiť?

Môžeme hovoriť napríklad o tom, ako štát vstúpi do preplácania nákladov za obnoviteľné zdroje energie. Hovorím o výrobe elektrickej energie zo slnka, o veternej energii, o vodných zdrojoch. Dnes sa na to skladajú všetci, Ak by časť týchto nákladov prevzal na seba štát, tak by sa tým uvoľnili ruky pre podnikateľov a pocítili by úľavu. To je jedna z ciest, ako pristúpiť k tejto problematike. Mňa teší, že na Slovensku dlhodobo držíme stabilné ceny. Nastavili sme prísny regulačný rámec a tvrdo ho držíme. Odmietam sa zbaviť tohto regulačného rámca, bez regulácie by ceny lietali hore-dole.

Pokiaľ ide o podnikateľské prostredie, môžeme sa na to pozrieť z rôznych pohľadov. Nebola to moja vláda, ktorá sprivatizovala distribučné firmy, SPP, Slovenské elektrárne. Dnes za takúto zlú a nevýhodnú privatizáciu platíme všetci nejakú cenu. Ale dodám aj to, že ak sú možno práve kvôli tejto zlej privatizácii zamestnávatelia znevýhodňovaní, na druhej strane sme stále konkurencieschopní kvôli mzdám, produktivite práce. Stúpa produktivita práce, ale nezodpovedá tomu rast miezd. Toto sa zdá byť jedna z najväčších výziev do budúcnosti, mzdy musia ísť hore. Rast miezd je dobrý nielen pre zvyšovanie životnej úrovne ľudí, ale aj pre samotné slovenské hospodárstvo.

Opakovane sa objavujú informácie o snahe U.S. Steel predať ich košický závod. Ako vnímate tieto ich snahy? Plnia v tejto situácii memorandum, ktoré podpísali s Vašou predchádzajúcou vládou ešte v roku 2013?

Memorandum sa napĺňa, bol by som nekorektný partner, keby som tvrdil niečo iné. Úlohou memoranda bolo zachovať prítomnosť tohto strategického partnera na Slovensku, pretože U. S. Steel je strategický podnik pre celé východné Slovensko. Je pre mňa nepochopiteľné, keď liberáli a pán Sulík povedia, že by sme mali zvážiť výrobu ocele na Slovensku. Čo je to za nezmysel? Zatvoriť U. S. Steel v Košiciach by znamenalo, že by veľa ľudí prišlo o prácu a región by bol významne postihnutý. Moja predstava je, že najlepšie pre Slovensko by bolo, pokiaľ by U. S. Steel na Slovensku zostal. Táto spoločnosť je však plne v rukách amerického majiteľa a my im ťažko môžeme zabrániť, aby z Košíc odišli, keď k tomu príde. Platí medzi nami dohoda, že pokiaľ nastane situácia, kedy budú seriózne rokovať o možnom predaji svojho podielu v Košiciach inému investorovi, bude môcť štát do toho vstúpiť, budeme môcť komunikovať s novým nadobúdateľom, stanoviť si nové pravidlá správania sa. Nevylučujem, že štát by mohol mať aj záujem vložiť nohu do dverí a povedať, že je to strategický podnik a poďme sa baviť o tom, či by tam štát nemohol mať nejakú symbolickú účasť. Ale takáto situácia nenastala, zatiaľ sme neboli informovaní spoločnosťou U. S. Steel, že majú konkrétneho záujemcu, s ktorým momentálne komunikujú.

Dlhodobo sa hovorí o rôznych možnostiach rozvoja bratislavského letiska, napríklad vstupom strategického investora, či jeho dlhodobým prenájmom. Aké riešenie v tomto prípade preferujete?

Predovšetkým odmietam akúkoľvek predstavu o privatizácii bratislavského letiska. My sme jeho privatizáciu zastavili, keď ho mala v roku 2006 získať Penta v spolupráci s viedenským letiskom. Letisko sa rozvíjalo svojimi vlastnými silami a ukázalo sa, že aj štát vie zabezpečiť nárast cestujúcich. Kto príde na bratislavské letisko, nájde modernú letiskovú halu. Ale stále je čo rozvíjať. Dnes je na stole otázka národného prepravcu, ako zabezpečiť pravidelné letecké spojenie medzi Košicami a Bratislavou, aby to nebolo stále na niekom inom. Musí to byť dohodnuté medzi štátom a VÚC, aby sa mohli takto ľudia pravidelne prepravovať. Robíme na tomto koncepte predovšetkým s košickým samosprávnym krajom.

Nebránim sa tomu, aby letisko spolupracovalo so zahraničnými partnermi. Ak by niekto prišiel a povedal - chcem tu mať základňu, chcem tu mať cargo. Ale princíp, ktorý musí byť zachovaný je, že štát nesmie stratiť kontrolu nad letiskom v Bratislave, lebo ide o strategické letisko. Neviem si predstaviť, že by sme sa pozerali na to, ako letisko v strede hlavného mesta Slovenska, ktoré má strategický význam, patrí komplet nejakému zahraničnému investorovi.