Mýty o konflikte na Ukrajine: Komu patrí Krym, je Zelenskyj diktátor a čo sa skrýva za obvineniami z nacizmu?
O konflikte na Ukrajine a ruskej invázii sa šíri množstvo dezinformácií, ktoré sú nástrojom Moskvy v informačnej vojne. Kto naozaj vlastní Krym a aká je pravda o nacizme na Ukrajine či Zelenskom ako diktátorovi?
Konflikt na Ukrajine vyvoláva množstvo nepravdivých tvrdení, ktoré slúžia nielen na ospravedlnenie ruských vojenských akcií, ale aj na vytváranie mylných obrazov o Ukrajine a jej lídroch. Aké sú najčastejšie mýty, zhrnul portál CNN Prima News.
Krym: Ruský alebo ukrajinský?
Moskva tvrdí, že Krym bol vždy ruský a že na anektovanie polostrova v roku 2014 mali Rusi právo.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Rusko usilovalo o väčší vplyv na Ukrajine, kým západné krajiny podporovali jej priblíženie k EÚ a NATO.
V roku 2014 ruská armáda obsadila Krym, na čo však nemala právo. Kremeľ anexiou Krymu jasne porušil Budapeštianske memorandum z roku 1994, v ktorom sa Rusko zaviazalo rešpektovať územnú celistvosť Ukrajiny.
Krymský polostrov bol pôvodne autonómnou republikou v rámci Sovietskeho zväzu. Po deportácii krymských Tatárov v roku 1944 sa stal súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, no v roku 1954 ho Nikita Chruščov pripojil k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike.
V referende z februára 1991 obyvatelia Krymu podporili obnovenie autonómie, a keď Ukrajina vyhlásila nezávislosť, väčšina Krymčanov hlasovala za túto zmenu.
Nacizmus na Ukrajine
Ruská propaganda opakovane tvrdí, že Ukrajina je domovom nacistov a že jej vláda je režimom podporujúcim extrémizmus. Kremeľ chce u ruských obyvateľov vytvoriť dojem, že Putin vedie vojnu proti nacistickému ukrajinskému režimu, ktorý ohrozuje Rusko. Toto tvrdenie však získalo podporu nielen v Rusku, ale aj v západných krajinách, kde podobnej propagande podľahla veľká časť obyvateľov.
Hoci na Ukrajine existujú radikálne skupiny, napríklad brigáda Azov, ich vplyv je marginálny a súčasná vláda sa od týchto extrémistov dištancuje. Naopak, mnohí historici tvrdia, že viac neonacistov sa nachádza v Rusku.
Ruský režim má navyše k neonacistickým tendenciám bližšie než ten ukrajinský, a to najmä v spôsobe ospravedlňovania agresie a útokov na civilistov. Ruská armáda doposiaľ spôsobila Ukrajine obrovské materiálne škody a nemožno opomenúť masové popravy, mučenie zajatcov, znásilnenia, genocídu či deportáciu ukrajinských detí.
Príkladom neonacistických tendencií môže byť tiež situácia, keď Moskva vo februári 2022 ospravedlňovala svoju agresiu potrebou chrániť Rusov na východe Ukrajiny, čo pripomína spôsob, akým Hitler v roku 1938 ospravedlňoval svoju agresiu voči Československu.
Rusko a obavy z NATO
Jedným z hlavných argumentov podporovateľov Ruska na obhajobu ruskej invázie je strach zo zbližovania Ukrajiny so Západom a jej potenciálneho vstupu do NATO.
Ruskí predstavitelia nechápu, že postsovietske krajiny nie sú ich vlastníctvom, s ktorým by mohli manipulovať alebo určovať ich zahraničnú politiku. Ukrajina nie je podriadeným štátom Ruska, ale suverénny štát, ktorý sa môže slobodne rozhodnúť o svojom členstve v EÚ či NATO.
Navyše, rozširovanie NATO na východ je reakciou na agresívnu politiku Ruska, ktorá začala po anexii Krymu a pokračuje vojenskými útokmi na Ukrajine. Krajiny ako Fínsko a Švédsko, ktoré vstúpili do NATO, tak urobili v dôsledku obáv z ruskej politiky.
Je Zelenskyj diktátor?
V poslednom čase sa niektoré dezinformácie o Ukrajine objavili aj medzi lídrami svetových krajín. Donald Trump nedávno uviedol, že ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj je diktátor, ktorý sa udržuje pri moci bez demokratických volieb.
Zelenskyj vyhral prezidentské voľby v roku 2019, pričom legitímnosť volieb narušilo Rusko svojou okupáciou Krymu a podporou separatistov. Následný vojnový stav na Ukrajine znemožnil konanie volieb v roku 2024, čo je v súlade s ústavou, podobne ako počas druhej svetovej vojny v Británii. Ruská agresia a vojna zmrazili volebné procesy, pretože v čase vojnového stavu podľa ukrajinskej ústavy nie je možné organizovať voľby.
Kým Zelenskyj je demokraticky zvolený líder a môže byť zvolený najviac dvakrát po sebe, ruský prezident Vladimir Putin sa neustále udržiava pri moci prostredníctvom potláčania opozície a zmien ústavy, ktoré mu umožňujú zostať v úrade až do roku 2036, navyše voľby v krajine sa vyznačujú prísnou kontrolou. Situácia v Rusku tak vzbudzuje otázky o demokratickosti tamojších volieb a o tom, kto v skutočnosti spĺňa kritériá diktátora.
