Duševné poruchy nie sú len v hlave. Sú ovplyvnené našimi génmi, aj tým, čo sme zažili
Prečo niektorí ľudia trpia duševnými poruchami, zatiaľ čo iní nie? Príčiny treba hľadať v genetike a životných skúsenostiach. Psychiater Jozef Hašto prezradil, ako tieto faktory spolu súvisia a akú úlohu zohráva psychoterapia pri liečbe duševných ťažkostí.
O duševnej poruche hovoríme, keď prítomnosť viacerých patologických symptómov, ktoré sa prejavujú v oblasti psychiky, čiže v subjektívnom prežívaní a konaní, spôsobuje človeku utrpenie a zasahuje to do jeho fungovania, starostlivosti o seba a rodinu.
Medzi dve hlavné príčiny, ktoré sa rôznou silou môžu skombinovať a vyvolávajú duševnú poruchu patrí na jednej strane genetická dispozícia a na strane druhej nepriaznivá životná skúsenosť, ktorá môže siahať až do raného detstva.
Zážitok vs genetika
„Teraz pokročil výskum na jednovaječných a dvojvaječných dvojčatách a vieme odhadnúť, pri ktorých poruchách je aké to rozloženie, pomer životná skúsenosť verzus genetika. Genetická dispozícia pritom nemusí znamenať, že ten človek nutne ochorie, môže mať tak priaznivé podmienky, že sa to neprejaví a naopak, niekedy tá životná skúsenosť je natoľko desivá a hrozná, že môže poškodiť aj človeka, ktorý mal veľmi dobrú genetickú dispozíciu,“ konštatoval psychiater Jozef Hašto.
Medzi poruchy, ktoré sú viacej podmienené nepriaznivou životnou skúsenosťou patria adaptačné a neurotické poruchy a medzi geneticky podmienené patrí napríklad bipolárna poruchu a schizoafektívne poruchy. Podľa Hašta ale aj niektoré neurotické poruchy majú významnú genetickú dispozíciu, takže je ťažké jednoznačne určiť, čo je príčinou.
„Keby tam bola úplne absolútne determinovanosť len tou genetickou dispozíciou, tak u jednovaječných dvojčiat by musela byť stopercentná zhoda, že keď to má jeden, tak aj druhý musí mať a to tak nie je,“ dodal odborník na duševné zdravie.
Psychoterapia je pomoc
Jednou z možností liečby duševných porúch je psychoterapeutická metóda. Hašto ju definoval ako určitý štýl komunikácie terapeuta s pacientom. Možností je viacero. Buď ide o tzv. individuálnu psychoterapiu, alebo párovú či skupinovú terapiu. „Základ vplyvu psychoterapie je štýl komunikácie s tým človekom, ktorý keď je určitým špeciálnym spôsobom utváraný, tak ten človek má novú skúsenosť so sebou a môže byť úplne iná a nová než doteraz zažíval. Trebárs príde do terapie s tým, že mal problém dôverovať a teraz postupne zistí, že vlastne komunikuje s človekom, ktorému môže dôverovať, môže hovoriť o svojich problémoch o ktorých ešte možno s nikým nehovoril,“ povedal s tým, že psychoterapia pôsobí na človeka na biologickej úrovni.
Úspešnosť liečby
Pri akejkoľvek liečebnej metóde je dôležité dokázať do akej mieri funguje a či vôbec funguje a nejde len o placebo. V prípade psychoterapie sa výskumy efektivity realizujú na podobnom princípe, ako keď sa skúša nový liek. V praxi to znamená, že skupina pacientov s určitou diagnózou sa náhodne rozdelí na polovicu s tým, že jedna polovica má psychoterapiu a druhá polovica užíva nejaký medikament, ktorý má potvrdený účinok alebo rutinný klinický prístup.
„Potom to vyhodnocujú odborníci, ktorí nevedia, kto bol v ktorej skupine, aby nedošlo k subjektívnemu skresleniu a takto sa seriózne skúma efektivita. Ukazuje sa, že pri správnej indikácii už po ôsmich psychoterapeutických sedeniach, ktoré sú spravidla v týždňových intervaloch u polovici pacientov dochádza k zlepšeniu, pričom za zlepšenie považujeme zmiernenie symptomatiky najmenej o 50 percent. Po 26 sedeniach to býva už okolo 75 percent zlepšení a potom po 48 sedeniach, čo je asi rok psychoterapie v tých týždňových intervaloch, je to už cez 80 percent zlepšení,“ povedal. Pripustil, že stále ostáva 15-20 percent ľudí u ktorých očakával zlepšenie, no nestalo sa tak.
Terapia zvyčajne trvá 45 až 50 minút, no pri niektorých ťažších diagnózach, ako je napríklad schizofrénia sa skracuje na 15-20 minút, nakoľko títo ľudia majú nižšiu kapacitu na spracovávanie vnemov a podnetov.