Lasky z Pary: Vždy bude niekto, kto nás nebude mať rád. Sloboda prejavu je fajn, ale len odtiaľ potiaľ (rozhovor)
Tohtoročný festival Pohoda odštartoval vystúpením slovenskej kapely Para, ktorá je na slovenskej hudobnej scéne už takmer tri desaťročia. Na Pohodu priniesla okrem obľúbených hitov aj novinky z nedávno vydaného albumu Pre všetko okolo nás.
Vo februári ste po dlhých šiestich rokoch vydali album Pre všetko okolo nás. Bude tvorba nového trvať zase tak dlho alebo už máte nejaké nápady na nový album?
Uvidíme, lebo u nás sa nikdy nevie, kedy sa rozhodneme ísť na chalupu alebo kedy prídu nejaké nové nápady. U nás je to tak, že nikto nás do ničoho netlačí - ako príde, tak bude. Hlavne treba tie pesničky dobre urobiť. To je dôležité.
Ako vnímate aktuálnu situáciu na Slovensku a rozpoltenosť spoločnosti? Vidíte nádej na pozitívne zmeny?
Bude to náročné, ale tak u nás sa to deje dlhodobo. Spoločnosť je nie len rozpoltená, ale rozkúskovaná na rôzne skupinky. Uvidíme, nejako bude.
Dobu a súčasné dianie sa snažíte reflektovať práve cez tvorbu a nebojíte sa vyjadriť svoj názor. Z čoho to pramení?
My sme sa odjakživa cítili ako slobodní ľudia, slobodní umelci. Myslím, že to k tomu patrí, že umenie by sa malo vyjadrovať k aktuálnym situáciám a nebáť sa. Veď čoho sa máme báť? Tak v najhoršom nás ľudia nebudú počúvať.
Čo hovoríte na úlohu hudobníkov a umelcov v boji za slobodu prejavu?
Tak, samozrejme, sloboda prejavu by mala byť, ale ja nie som zástanca úplnej slobody prejavu. Napríklad, nemala by byť napríklad úplná tolerancia k netolerancii. Takže sloboda prejavu je fajn, ale len odtiaľ potiaľ.
Ako ju podľa vás môže hudba chrániť v časoch politického napätia?
Hudba je dobré odreagovanie. Zároveň vie byť dobrým posolstvom pri dobrých pesničkách, najmä pokiaľ je dobrý text, nad ktorým sa ľudia vedia zamyslieť.
Hudba vie byť liek na psychické rany a zároveň osvieženie ducha. Všeobecne má umenie celospoločenskú úlohu, a to robiť ľudí kultúrnejšími.
V jednom rozhovore ste uviedli, že je treba aktívne spájať ľudí, nie ich rozdeľovať. Myslíte si, že sa v to dnešnej dobe darí, respektíve má Para nejaký nápad, ako to robiť aj v budúcnosti?
My sa snažíme spájať hlavne ľudí, ktorí nejak súznejú s nami, a možno to nabalí aj ďalších ľudí. No nemyslím si, že obsiahneme všetkých ľudí.
Vždy bude niekto, kto nás nebude mať rád. To je normálna vec. Ale snažíme sa o to, aby sa ľudia či už bavili, alebo rozmýšľali nad témami.
Para je na scéne už 29 rokov. Aká bola na začiatku a aká je teraz?
To si už nepamätám, pretože ako sa hovorí, kto neprežil 90. roky, ten si ich nepamätá. Ale ja som prišiel do kapely v roku 1998.
Na začiatku bol úspech vôbec urobiť koncert a teraz naposledy sa z toho stala taká dobrá víkendová zábava pre kamošov. Každý máme nejaký svoj denný „job“ a na víkendy máme spoločné hobby, ktoré celkom funguje.
Ak by ste mali možnosť byť na jeden deň v koži iného člena kapely, koho by ste si vybrali a čo by ste chceli zažiť?
Našim klávesistom Tibim, ktorý je učiteľom na základnej umeleckej škole. Nahliadol by som na jeho dennodenný prístup k povinnostiam.
