Zlatý Tóth v cieli: Toto je nesmrteľnosť, už mi ju nikto nezoberie
Prvé myšlienky nového olympijského víťaza v chôdzi na 50 kilometrov patrili jeho najbližším. A tým, ktorí mu k senzačnému úspechu pomohli. Matej Tóth, vlaňajší majster sveta má teraz zlato aj spod piatich kruhov. "Ďakujem mojej rodine a tým, ktorí stáli pri mne najbližšie. Aj niektorým, ktorí už nie sú medzi nami," boli jeho prvé reakcie v cieli.
Vedel, že už neodpadne
Je to automatická emócia, veď k vrcholnému športovému úspechu vedie tŕnistá cesta. Bez okolia, tvoriaceho inšpiráciu a motiváciu, to nejde. A potom ale príde ten moment, keď slovenský atlét, skromný a pokorný borec, napriek únave a páľave slnka vytiahne zo seba zvyšky energie a vyhlási: "Je to úžasné. Som rád, že to nemusel byť úplne zdrvujúci finiš a mohol som si som si to riadne vychutnať. Aj keď som toho mal už dosť, bolo to krásne a užil som si tých posledných možno sto metrov."
Vyčerpaný a šťastný Tóth lovil v mysli okamihy, ktoré predchádzali triumfu: "Tuším mi to došlo asi desať metrov za cieľom, aj keď som mal dosť veľký náskok, stále som si nebol istý. Išiel som, čo to dalo."
Pripomienka, že niekoľko stoviek metrov pred cieľom rozdával "pusinky" do prenosovej kamery, mu pomohla ku konkrétnejšiemu opisu: "To bola taká eufória, ale istý som si nebol. Bolo to za poslednou osviežovačkou, keď som sa oblial a vedel som, že už neodpadnem a že už to dám. Možno tých štyristo-tristo metrov pred cieľom. Až keď som zobral tú vlajku a obzrel som sa a bol som si istý, že to je moje a že to už nepustím."
Zlatý olympijský chodec rozmýšľal, či už také náročné preteky zažil. Potvrdil ale, že boli jedny z najťažších: "Ale na konci eufória, neskutočné šťastie. Bola tu taká atmosféra, že to sa asi nezopakuje. V podstate mi to možno práve tí ľudia uľahčili, ale čo sa týka fyzického výkonu, tak to bolo veľmi náročné. A takto potom vyzerá sen a dosnívam ho, keď doma objímem svojich najbližších. Už sa neviem dočkať, keby bolo na mne, tak to po vyhlásení výsledkov a večernej súťaži kladivárov rýchlo balím a odchádzam domov. Ale vlastne nie, ešte si to tu chcem užiť. Máme pred sebou nejaké vystúpenia našich a chcem si ich povzbudiť. Potom rýchlo domov a užiť si to s rodinkou."
Tóth sa vopred ospravedlnil všetkým, ktorí budú mať záujem o akcie s olympijským šampiónom. Prirodzene predpokladá, že príde množstvo pozvánok ako pred rokom po zisku zlata na MS: "Tento rok to chcem urobiť ináč a chcem sa venovať najbližším. Toto je nesmrteľnosť, asi som teraz získal športovú nesmrteľnosť a už mi to nikto nemôže zobrať. Som strašne šťastný a je to úžasný pocit. Je to nádhera ťažko opísateľná slovami a ozaj by som si ju po návrate domov vychutnal bez prílišného stresu a prehusteného programu."
Chodecký mág sa k triumfu v Riu prepracoval spôsobom, ktorý možno označiť za 'idem si svojím tempom a za svojím ambicióznym cieľom'. Mal pocit, že to nie je práve jeho výnimočný deň, skôr taký štandardný: "Musel som isť podľa pocitov, nemohol som si dovoliť reagovať na tie nástupy. Ten jeden, čo som zachytil Dunfeeho, som hneď začal cítiť, tep išiel hore. Okamžite som sa musel zmobilizovať a skoncentrovať na seba a som rád, že to vyšlo. Dnes som nezdolal nikoho, možno Tallenta v závere. Bolo to o tom, že som odšliapal maximum, čo sa dalo vyťažiť z môjho tela."
Tréner stratil slová
Šťastie, slzy, dojatie. Trénera Mateja Spišiaka v cieli opanovali emócie. Krátko po pretekoch len ťažko hľadal slová: "Ani neviem, čo mám povedať, je to tak úžasná vec." Po chvíli pokračoval, no stále rovnako emotívne: "Splnili sa mi všetky sny a sny všetkých ľudí okolo, celej generácie a vlastne všetkých generácií chodcov. Strašne sa teším, Matej predviedol fantastický výkon, majstrovský kúsok, úžasné. Ten výkon bol životný, je najlepší na svete, vyhral olympijské hry!"
Tóth sa necelé tri kilometre pred cieľom odpútal od obhajcu zlata z Londýna Austrálčana Jareda Tallenta a svoj únik dokázal doviesť do úspešného konca. Predtým, ako prešiel cieľom, si vzal od divákov slovenskú zástavu, poslal bozky a za finišom sa objal so svojím trénerom. "Ako išiel s vlajkou do cieľa, naplnila ma obrovská hrdosť. Keď dorazil, strašne sme na seba zakričali. Bola to obrovská úľava a šťastie, všetky pocity sa zmiešali dokopy. Povedal som mu, že mu ďakujem za všetko. Tie tri roky, ktoré sme spolu prežili, boli fantastické," uviedol Spišiak.
