Pred 45 rokmi prišiel Nixonov šok. Návrat späť je nemožný

Vplyv prvej svetovej vojny

Nixon v televíznom prejave povedal: "Prikázal som ministrovi financií Johnovi Connalymu, aby dočasne pozastavil vymeniteľnosť dolára za zlato." Tým sa svetový finančný systém, vytvorený v americkom letovisku Bretton Woods, stal históriou a s ním aj idea zlatého štandardu.

Po prvý raz v dejinách boli všetky svetové meny oslobodené od povinnosti, aby platidlá v obehu boli kryté zlatom. Aj keď rozhodnutie z roku 1971 vošlo do učebníc dejín ako "Nixonov šok", zlatý štandard už dlho predtým skonával.

Svetový menový systém po druhej svetovej vojne bol len slabnúcou ozvenou systému, ktorý dominoval v 19. storočí. Pri klasickom zlatom štandarde mohol každý majiteľ bankoviek vymeniť bankovky za zlato. Zlatý štandard v skutočnosti nepochoval Richard Nixon, ale prvá svetová vojna.

Zákaz hromadenia zlata

Od roku 1944 do roku 1971 sa dali meniť za zlato len americké doláre. Dolárové bankovky mohli v povojnovom období v USA meniť len zahraničné vlády a centrálne banky. Američania mali zákonom zakázané hromadiť zlato. So "zlatým obdobím stability", ako nazval Európu pred prvou svetovou vojnou spisovateľ Stefan Zweig, dohoda z Bretton Woods nemala už nič spoločné.

Napriek tomu prinieslo Nixonovo rozhodnutie rozsiahle dôsledky. V nasledujúcich rokoch došlo k prudkému vzostupu cien. Dolár strácal hodnotu voči ostatným silným menám.

Cena ropy, ale aj zlata, prudko vzrástla. Koncom 70. rokov sa americký dolár ako svetová mena dostal do hlbokej krízy. Napriek očakávaniam mnohých vtedajších politikov a ekonómov svoju pozíciu nielen ubránil, ale v nasledujúcich desaťročiach ju aj posilnil.

Petrodoláre Henryho Kissingera

Krytie americkej meny bolo nahradené takzvanými petrodolármi. Sú vynálezom vtedajšieho amerického ministra zahraničných vecí Henryho Kissingera. Systém je založený na dohode medzi USA a Saudskou Arábiou. Pretože Organizácia krajín vyvážajúcich ropu predáva svoju strategickú surovinu za doláre (a príjmy investuje do amerických štátnych dlhopisov) dolár vládne svetu do našich čias.

Napriek prenikavému úspechu nekrytého amerického dolára sa aj v súčasnosti ozývajú hlasy, ktoré navrhujú návrat k zlatému štandardu. Návrhy sa ozývajú aj preto, že systém založený na petrodolároch pomaly praská. Rusko a Čína podkopávajú pozíciu americkej meny vo svetovom finančnom systéme, Irán robí svoje obchody v eurách.

Téma návratu k zlatému štandardu sa spravidla objavuje v americkej prezidentskej kampani. Donald Trump návrh nezamietol. Avšak povedal, že "návrat k zlatu by bol veľmi ťažký". Pravdou však je, že návrat k zlatému štandardu by bol nielen ťažký, ale je nemožný. Neprekonateľnou prekážkou sa stalo práve euro.

Vzťah dolára a eura

Na rozdiel od dolára, ktorý je právne dodnes krytý zlatom za smiešnu sumu 42,22 USD (37,84 eura) za uncu (33,1 g), mena eurozóny je od začiatku čisto papierovou menou. Eurozóna však nahromadila viac ako 10.000 ton zlata. Má ho viac než ktorýkoľvek iný menový priestor. Tieto rezervy sa v bilancii eurokrajín prepočítavajú na trhovú cenu žltého kovu.

Tento fakt má zaujímavé dôsledky pre spoločnú menu eurozóny. Euro získava v protiklade k doláru z rastúcej ceny zlata, lebo posilňuje bilanciu centrálnych bánk. Európske centrálne banky neprichádzajú o nijaké zlato, keď euro stráca dôveru. Kto chce zlato, môže si ho kedykoľvek kúpiť za eurá na voľnom trhu. A ani jedna krajina sa nemôže vrátiť ku klasickému zlatému štandardu.

Euro svojou samotnou existenciou vytvorilo nový menový systém. V ňom papierové peniaze a zlato žijú v koexistencii. Po vzore eurozóny prepočítavajú zlaté rezervy za trhové ceny aj iné centrálne banky, konkrétne ruská a čínska. Zavedením eura obmedzili centrálne banky predaj svojich zlatých rezerv a zmenili sa na jeho nákupcov. Súčasne došlo v Európe a v Ázii k silnej liberalizácii obchodu so zlatom. Ešte nikdy nebol prístup k nákupu zlata pre kohokoľvek jednoduchší.